Založ si blog

Ignorujúc Stereotyp

Kde bolo tam bolo, kde sa ľudia zabíjali pre pár éur, kde bola nenávisť a chamtivosť na dennom poriadku, som sa zrazu prebudil z nereálne krásneho sna.

Prvé čo som počul, bol hluk áut. Keď som si pretrel oči, pozrel som sa na hodiny,10 hodín

ráno. Vstal som z postele, otvoril som balkón, zapol počítač. Prišiel som do kuchyne a otvoril chladničku. Prázdna. Mohol by som ísť konečne nakúpiť.

,,Čo s tým keď zarábam veľa peňazí a stále mám prázdnu chladničku? “povzdychol som

nahlas.

Áno zarábam strašné prachy, som podnikateľ, vlastním niekoľko krčiem a dokonca aj jedno kasíno. Myslím si, že vo svojich 24 rokoch som celkom úspešný. V týchto časoch je obrat v krčmách veľký. Som rád, že som tak dobre investoval. Mám pod palcom veľa ľudí, s ktorými som aj dobrý kamarát. Vlastním krásny 5 izbový byt a v garáži mám 4 drahé autá. Život si užívam plnými dúškami, veď žijem iba raz. Ženy na mňa idú kvôli peniazom a preto ich moc neriešim. Rád cestujem, prebehol som polovicu sveta. Momentálne sa usilujem otvoriť 2 nové bary a jednu reštauráciu. Moju úvahu ukončilo škvŕkanie v bruchu. ,,Som hladný“ , povzdychol som si. Sadol som  k počítaču. ,,Tá Martina mi stále nedá pokoj?“, blyslo mi hlavou po prečítaní e-mailu. Vyzerá to, že ma miluje, veď mi vypisuje komplimenty už pol- roka. A teraz sa chce stretnúť. Napísal som, že nech príde o 11 do jednej z mojich krčiem. Uvidím, či z toho niečo bude.

Obliekol som sa a zbehol som do Tesca. Je pár metrov od môjho bytu. Nerád chodím do supermarketov a nerád sa pozerám na tie kyslé úsmevy predavačiek, a to ešte k tomu je aj sobota, milión ľudí. Aj handry si kupujem cez internet. Zobral som si vozík a naplnil som

ho potravinami, ktorými sa budem zásobovať najbližšie 2 týždne. Keď som sa presúval k pokladni, kde som už z diaľky videl rad dlhý 10 metrov zbadal som svojho najlepšieho kamaráta Maťa. Aj on ma zbadal a kráčal ku mne. Videl som, že vozík má plný zeleniny, lebo patril medzi tých ľudí, ktorí pohŕdajú mäsom.

,,Ty už zase nie si v práci?“, prvá jeho otázka s úsmevom.

,,Ja do práce chodím 2 razy  do týždňa, veď vieš, Všetko mi vybavuje Marcela“, odpovedal som z úsmevom.

,,Ramon, Ramon, tebe je sveta žiť. Ja som rád, že aspoň v tie soboty a nedele som doma.“

,,Ale vidíš ,že sa ti to oplatí. Zarábaš u mňa dosť a ani sa nezderieš, buď rád že nevykladáš vagóny.“

,,Hehe a čo máš dnes na pláne? Neskočíme von?“

,,Za polhodinu mám stretnutie s Martinou a poobede budem riešiť tú novú reštauráciu. Zháňať už kuchárov a tak.“

,,Ty máš šťastie na tie ženy. Stále sa na Teba lepia. Ja som už v koncoch s Rebekou, vôbec neviem či ma chce alebo nie. Raz naznačí a potom sa týždeň neozve. Stále ma namotáva,“ odpovedal Maťo.

,,Najlepšie riešenie neriešitelných problémov je neriešiť ich. Skús sa jej neozvať aspoň 3 týždne. Uvidíš čo urobí.“

,,3 týždne? To je veľa,“ povedal mi.

,,Tak sa rozhodni. Ona ťa namotáva a páči sa jej predstava, že za ňou stále chodíš. Vykašli sa na ňu. Za 20 minút mám stretnutie. Musím ísť čav.“

Nechal som vozík v strede uličky a vybehol som von z Tesca. Nekúpil som nič, ale najem sa v krčme. Vbehol som do garáže , naštartoval auto a hor sa do krčmy.

 

 

Dnu som vošiel o minútu jedenásť. Martina už sedela za stolom a čakala ma. Ja som rád keď som v mojich podnikoch. Vždy trvám na tom, aby boli urobené útulne a aby sa tam návštevníci cítili výborne. Do Confortable chodím najradšej. Je to môj prvý podnik a je to niečo ako čajovňa spojená s barom.
Po pozdrave som hneď zavolal Maja. Majo bol čašník. Požiadal som ho či by mi nezbehol do obchodu kúpiť bagetu. S Majom sme dobrý kamaráti a tak som mu dal 20€ a vybehol mi po tú bagetu.
„No tak ako sa máš?“  spýtala sa.
„Ale ide to, veď vieš. Akurát mám rozrobené tri kšefty. Dnes idem vyriešiť reštauráciu.“
„Ale ba, z teba je už Pán podnikateľ“, začala ma podpichovať. “A akú reštiku to ideš urobiť?“
„Taliansko-Francúzska.“
„Začal si kombinovať, Roman?“ zasmiala sa.
„Hehe, Romanom ma volá už málokto,“ povedal som a začal rozmýšľať kto ma tak naposledy pomenoval. Do toho vošiel Majo a podal mi až dve bagety, a 20€.
„Čo dávali bagety zdarma?“ spýtal som sa nechápavo.
„Nie, ale povedal som si, že keď mi dávaš dobré odmeny, že ma nezabije kúpiť šéfovi dve bagety.“
„Keď si to želáš,” odpovedal som s úsmevom a strčil si 20 eurovku do vrecka.
„Máš tu milých pracovníkov,“ ozvala sa Martina keď Majo odišiel od stola.
„Debila by som nezamestnal,“ odpovedal som s úsmevom.
„Dáš si kávu, čaj, džús alebo niečo alkoholické?” spýtal som sa jej.
„Vodku s džúsom.“
„Začínaš vodkou a skončíš čím?“ spýtal som sa.
„Nie s čím, ale ako a kde,“ usmiala sa.
„Maji, dve vodky s džúsom,“ zakričal som.
„Tak a teraz prejdime k veci, o čom chceš hovoriť?“ spýtal som sa ,keď Majo s úsmevom na tvári, s tričkom ktorý niesol nápis: „Keep smile“ a smajlíka doniesol objednané nápoje, ktoré obsahovali 40% alkohol, ináč povedané doniesol dva krát vodku s džúsom s pomerom 2:1.
„Neviem, proste som ťa dlho nevidela a nudila som sa.“
„Nechodíš na výšku?“ začal som rozoberať tú jej nudu.
„Chodím, ale na intráku nemám často žúrky,“ povedala a exla svoju vodku. Tak som ju dopil aj ja, aby som nebol pozadu. Zatiaľ čo Majo pripravoval ďalšie drinky pre druhé kolo, položil som otázku: „Povieš mi už čo máš na srdci?“
„Hmm, no ako povieš. Roman, ľúbim ťa,“ povedala na jeden nádych, aby to už mala za sebou.
„Fúha, dovolíš aby som si to nechal prejsť hlavou, je to na mňa zložité práve,“ vykoktal som sa, a práve zistenú informáciu som spláchol vodkou.
„Dáme ďalšie kolo?“ spýtala sa s úsmevom.
„Okej, ale posledné lebo ja mám toho dnes ešte veľa. Neviem čo by si pomysleli budúci kuchári o mojej reštike, kebyže prídem na prvý pohovor trochu pripitý,“ odpovedal som pravdivo.
„Buď že si klasik alebo ožran, od ktorého by im pravidelne meškala výplata,“ zasmiala sa Martina.
„A to by som samozrejme nechcel, tak po tomto poháriku končím,“ usmial som sa a ešte som dodal: „Do dna.“
„Na ex,“ povedala a vypila
„Tak pre dnes končíme?“ snažil som sa ukončiť debatu, aby som náhodou neomeškal pohovor.
„Dajme tomu a nezabudni nad nami porozmýšľať.“
„Kto by zabudol že ho miluje taká hezká holka?“ usmial som sa, a následne na to som sa postavil. Otočil som sa a išiel som k baru zaplatiť. Keď som podal Majovi skrčenú 20 eurovku, pocítil som poklepanie po pleci. Otočil som sa a zblízka som hľadel do nádherných modrých očí Martiny. Pocítil som jej pery na mojich. Bozk som opätoval. Následne sa odo mňa odtrhla a povedala krásnym hlasom: „Nezabudni zavolať. Maj sa,“ a už kráčala k dverám. Kým som sa spamätal, tak mi Majo povedal: „Ty si vieš teda vybrať Roman,“ usmial sa.
„Ja som si nevybral ju, ona si vybrala mňa,“ povedal som a odišiel som.

Všetko mi vyšlo podľa mojich predstáv. Na pohovore si nik nevšimol, že by som si niečo vypil a dohodli sme sa, že môžu u mňa po otvorení reštaurácie robiť. Všetko som si vybavil aj na úradoch, tak už som mohol realizovať svoje plány. Budovu v centre mesta mám kúpenú, a už som volal jednej stavbárskej firme, s ktorou som sa dohodol na rekonštrukcii starého priestoru. Dokonca som si večer zbehol kúpiť potraviny. Tak už konečne môžem čo to zjesť. Prišiel som na to, že človek nepotrebuje ani vysokú školu  a môže sa stať váženým, múdrym a bohatým človekom. Mne stačí moja stredná Obchodná akadémia. Keď som ju ako 19 ročný skončil, rozmýšľal som nad výškou. Ale vtedy mi došlo, že nepotrebujem vysokú na to, aby som bol bohatý. Stačí, aby som bol tým čím som a aby som sa nepodceňoval. A samozrejme, veril som si, že to docielim ďaleko. A tak som si, keď som mal 20 rokov, požičal od rodiny a priateľov peniaze a našiel som dobré miesto, kde by som mohol urobiť krčmu. Do roka bola krčma postavená a z obratu som veľmi rýchlo splatil pôžičky a dokonca som o rok otvoril ďalšie dva bary, jednu čajovňu a jedno kasíno. Lenže už mimo môjho mesta. Otvoril som ich vo väčších mestách. A tento rok otváram reštauráciu a dva ďalšie podniky. Už teraz mám každý mesiac pripísanú na účet sumu, o ktorej by priemerný Slovák mohol len snívať. Sám by na môj mesačný plat robil okolo troch rokov.
Každý mesiac dávam 10% z výplaty na detskú onkológiu. Viem, že niektorí ľudia sa nedožijú takého krásneho života ako mám ja a preto sa s mojim majetkom delím s deťmi s rakovinou. Aspoň peniaze im idú na lieky. Ďalších 10% dávam rodičom. Obetovali do mňa veľa peňazí, preto sa im to snažím vrátiť.
Z toho čo mi ostane si čo to dám na účet a z ostatného žijem.
Čo sa týka Martiny, tak tú poznám už od základnej školy. No po tom, ako som odišiel na obchodnú a Martina na zdravotnú, som ju dlho nevidel. Iba v maturitnom ročníku som ju stretol v meste. Sadli sme si do jedného baru a pili sme. Rozprávali sme sa o živote, čo sa zmenilo a odvtedy sme sa stretávali pravidelnejšie. Vymenili sme si čísla a maily, ale nič viac sme neriešili. Ona mala priateľa a ja som bol stále single. Po maturite odišla študovať medicínu a ja som začal podnikať. Medzitým sa rozišla s priateľom a taktiež ostala sama. Keďže je pekná, tak sa ani nečudujem, že ju chce toľko chalanov. A ona si vybrala mňa. Mňa, obyčajného chalana. Obyčajného? No, trochu bohatého. A ani škaredý nie som. Pred mesiacom sme boli spolu von. A vtedy som zbadal niečo, čo som si do dneska nechcel priznať. Zaľúbil som sa. A až do teraz som to tajil. Nevie to ani Maťo, aj keď je môj najlepší kamarát. A to vie toho o mne veľa. A teraz k Martine. Myslím si, že by som tomuto vzťahu mal dať šancu. Ona ľúbi mňa a ja ľúbim ju. Idem jej napísať SMS. O minútu bola napísaná a odoslaná. Stojí v nej: „Semienko našej lásky bolo zasadené, už len sa oň musíme starať a nezabraňovať aby neskôr z neho vyrástol krásny kvet. Ľúbim Ťa. Roman.“ O dve minúty mi prišla odpoveď: „Neboj budem sa s Tebou oň starať, aby nikdy neodkvitol a aby bol stále rozkvitnutý. Aj ja ťa ľúbim.“ Ako som povedal, všetko mi vychádza podľa predstáv.

Sadol som si na balkón a zapálil si cigaretu. Fajčím iba keď je príležitosť a teda len raz za čas. Fú, západ slnka. Jedna z tých najkrajších vecí, ktoré nám matka príroda poskytuje. Tých vecí je samozrejme viac. Krásne vodopády, rozsiahle ľadovce, pekné moria a pri nich pláže s mäkkým pieskom. Keď si to tak vezmem, na zemi je plno rastlín. Od tých najjednoduchších až po tie zložité, pekné či už nepriťahujúce. Stačí sa len prvýkrát prejsť v prírode a človek príde na to, že aká je príroda úžasná. Pestré farby kvetov, stromy, dlhé lúky, kopce, pohoria. Dokonca aj jaskyne. Tajuplné podzemné skalnaté chodby. Začína sa zamračovať, vyzerá to na dážď. Ale samozrejme, že sa to mení. Veď čo bude z našej prírody za pár rokov? Je globálne otepľovanie. A my, ľudstvo sa ani nesnažíme, aby sa spomalilo. Vyrubujeme lesy, ako keby nový les vyrástol za mesiac. Planéta sa pritom zaobíde aj bez nás, no my ju sami celú potrebujeme. Ľudstvo si samo uvedomí, čo sa deje, až keď sa nám minie voda, vyťažíme všetku ropu, vyrúbeme všetky lesy. Už aj tak nám to dáva najavo. Blesk preťal oblohu. Ako som povedal. Bude búrka. Hurikány, zemetrasenia, tsunami, výbuchy sopiek, záplavy, extrémne horúčavy, roztápanie ľadovcov, to je len pár vecí, ktoré sa dejú vo svete. Nazývajú sa aj prírodnými katastrofami . Okrem nich ľudí vyvražďujú aj ľudia. Je to choré. Ľudia sa vraždia kvôli hocijakej kravine. Zašpinil si mi topánky? Vylíž to! Nie? Guľku do hlavy. Ale prečo som pesimistický? Z tuhého dažďa už len popŕcha. Prestalo pršať. Idem sa snáď osprchovať. Keď som vyšiel z kúpeľne, šiel som ešte na balkón. Už vidno hviezdy. Ach, tá krása. Je dačo krajšie ako najprv západ slnka a o hodinu pozerať hviezdy? Čo už narobím s tou búrkou? Ja s tým neurobím nič. Však aj to patrí k životu.

Už asi mesiac chodím s Martinou. Môj život nabral smer. Som naplnený radosťou. Bol som s ňou minulý týždeň v Brazílii. Obehali sme Rio De Janero a Brasiliu. Leteli sme ponad Amazonku a vrátili sme sa  na Slovensko. Rozhodol som sa že jej kúpim čo sa len dá a tak sme boli nakupovať. Maťo si dal poradiť a dva týždne sa vôbec neozval Rebeke. Ani jej nedvíhal telefón, a neodpisoval na maily. Po troch týždňoch počul, ako mu niekto búcha na dvere. Za nimi stála Rebeka a chcela vysvetlenie. Išli spolu na kávu a po vzájomnom rozhovore začali spolu chodiť. Aspoň tak mi to povedal Maťo. Tak isto ako aj ja, aj on zažíva perfektné obdobie. Včera večer sme boli spolu von. Teda ja s Martinou a Maťo s Rebekou. Zostali sme s Maťom prekvapení, keď sme prišli na to, že tie dve sa poznajú. Dokonca sú aj dobré kamarátky. Sadli sme si do jedného hostinca a pili sme pivo. Asi po polhodine, vytiahla Rebeka sáčok a papieriky na cigarety. Začala to plniť.
„Neviem či mám chuť na trávu,“ povedal som s úsmevom.
„Toto ani nie je marihuana, je to niečo legálne,“ pozrela sa s tajuplným úsmevom.
„Začala si študovať bylinkárstvo?“
„Na, daj si,“ podala mi to s úsmevom.
Po pár šlukoch som bol v siedmom nebi… Skáčem z vysokého útesu. Padám volným pádom. Zrazu roztiahnem ruky a letím ponad mesto. Vychutnávam si krásny výhľad. Zostupujem nižšie a kľučkujem ulicami. Vyhýbam sa ľuďom. Nikdy som nemal krajší pocit. Tých 15 minút halucinácii akoby trvali niekoľko hodín.
„Čo to bolo?“ spýtal som sa, keď som bol pri vedomí, Rebeky.
„Šalvia.“
„To je ešte lepšie ako tráva,“ usmial som sa.
„Je ešte aj drahšia ako tráva.“
„To je dobré,“ dodala Martina keď bola schopná rozprávať.
„Čím nás prekvapíš nabudúce?“ spýtal som sa jej.
„Mám v zálohe rajský plyn,“ zasmiala sa.
„Už sa teším,“ povedal som úprimne.
„Poprosím štyri krát pollitra piva,“ zakričal som na čašníka.
Z krčmy sme odišli po záverečnej.
S Martinou sme sa rozlúčili s Maťom a Rebekou a šli sme domov. Obloha bola rozsvietená miliardami hviezd.

 

Dnes slávnostne otváram reštauráciu. Obliekam sa do nového smokingu aby som za pár minút mohol vyraziť. Som zvedavý ako to dopadne. Pozval som pár prominentných osobností, ktoré by mi, ak to dobre dopadne mohli urobiť promo.
„Martinka poď, už ideme,“ zakričal som na ňu.
„Zlato už som na ceste,“ povedala a ako dopovedala, zbadal som ju a onemel som.
„Vau, vyrazila si mi dych, si nádherná,“ povedal som a mal som pravdu.
V tých krásnych šatách bola jednoducho nádherná. Zvolila ružovo-fialové šaty, vlasy mala nádherne učesané, však sa ani nečudujem, bola tri hodiny u kaderníčky.
„Ďakujem za kompliment,“ usmiala sa a ukázala mi jej nádherné biele zuby.
„Čakaj ma pred domom, idem naštartovať auto.“
Čo by za túto ženu dalo tak veľa mužov? Je taká nádherná. Dobrosrdečná. Vtipná. Proste dokonalá. Na ktorom aute ideme? Beriem športiak. Snáď zapôsobí keď prídem pred reštauráciu v najnovšom type Porsche a vystúpim s nádhernou mladou ženou. A to ešte v centre mesta v pondelok o druhej popoludní.
„Nebude blbé ísť v pondelok do centra veľkého mesta na drahom aute?“ pýta sa Martina.
„Všetko zariadené, dohodol som sa s mestským úradom, a ešte k tomu všetci pozvaní prídu na autách. Ale oni prídu na limuzínach. Asi ich  prekvapím.“
„Nemáš žiadnu trému?“
„Už neraz som absolvoval inauguráciu,“ odpovedal som popri pomalej jazde cez pešiu zónu. „Od koho si kúpil budovu?“
„Predtým tu bol jeden obchod, dosť vynášal, vieš, je to presne v centre mesta, o priestor bol veľký záujem. Vysolil som dosť pekný balík, aby som to kúpil.“
„Prečo obchod zavreli?“ zaujímalo Martinu.
„Šéf obchodu obchodoval s drogami, dokonca aj personál, keď sa to prevalilo, ľudia boli znechutení a prestali sem chodiť, dokonca ten šéf sa z toho dostal, vysekali ho z toho právnici. A chce tú budovu teraz späť, snáď nebudú problémy, ja ju naspäť nedám. Veď uvidíš, je to nádherné dnuká. Aj priestor je veľký. Dokonca sa mi aj ozval či tú reštauráciu nepredám, že by ju o mesiac kúpil. Ale odmietol som. Vyhráža sa, ale neberiem to vážne.“
„Láska, začínam sa o teba báť,“ povedala zo strachom v hlase.
„Nemáš sa čoho báť, iba veľa tára, on nie je až taký idiot aby…“, praskot čelného skla, ostrá bolesť v pleci, bezvedomie.

Letím balónom ponad rozsiahle lesy, moria, lúky. Počujem krídla vtákov, srnky na stráňach. Ako je tu len krásne. Len tá zima. Pozorujem lode na vode, autá na cestách, lietadlá v oblakoch. Láska prebuď sa prosím; nieslo sa mi podvedomím. Nechce sa mi z toho krásneho sna ale niečo mnou drme. Svetlo ma na chvíľu oslepilo.
„Kto som, čo som, kde som?“ padla otázka kým som si privykol na svetlo.
„Si láska moja jediná, si postrelený a si v nemocnici.“
„A ty si kto?“
„Nie! Prosím, povedz, že to nie je pravda a že nemáš amnéziu, nemôže to byť pravda,“ vravela cez slzy.
„Usmej sa, ja som ťa len skúšal,“ usmial som sa. Ale to som nemal, už na mňa letel vankúš so slovami: „Chceš aby som od strachu zomrela?“ povedala vážne a slovo zdôraznila vankúšom.
„Čo sa vlastne stalo?“ dal som vážnu tému.
„Išli sme cez mesto, rozprávali sme sa a vtedy do teba niekto vystrelil. Guľka ti prešla pár centimetrov nad srdcom a zastavila ju až sedačka v aute. Mal si šťastie.“
„Čo je dnes za deň?“
„Streda.“
„Otvorenie musím preložiť.“
„Alebo zrušiť reštauráciu,“ navrhla Martina.
„To nezruším za žiadnu cenu, vložil som do nej strašný balík.“
„Stojí ti za to?“
„Je to moje, vložil som veľa síl aby som to zrealizoval a teraz sa toho nevzdám. Nejaký drogový díler mi plány nezničí. A asi začnem so sebou brať nejakú tú devinu.“
„Fakt sa o teba bojím.“
„Neboj, na niečo zomrieť musím, či už zomriem slepý v  päťdesiatke, alebo zastrelený a milovaný v dvadsiatich štyroch, to je jedno,“ usmial som sa.
„Budem stáť pri tebe,“ ozvala sa a chytila ma za ruku.

Nasledujúci týždeň, po prepustení z nemocnice, som absolvoval niekoľko pohovorov na polícii. Toho hajzla, ktorý spáchal „atentát“ nechytili. Zistili, že strieľal zo sniperky, a že z veľkej vzdialenosti. Tipujem, že to nebol dosť veľký profesionál, keďže minul srdce. Alebo dosiahol inštrukcie aby strieľal nad a aby ma minul? Aby ma zastrašil? Netuším. Nechám to na pánov policajtov, aby ho chytili. Rozhodol som sa, že napíšem závet. V tomto čase je to asi rozumné. Nikdy neviem, či sa dožijem zajtrajška. Závet som rozdelil na tri časti. Prvú časť majetku som dal rodičom,
druhú časť Martine a tretia časť by išla na onkológiu. Keď som mal dvanásť rokov, môj mladší brat mi zomrel na rakovinu. Bol to ťažký šok. Doteraz sa mi o tom ťažko hovorí. A teraz, o dvanásť rokov neskôr som mohol zomrieť aj ja. Dokonca som bol aj aktualitou v pondelkových správach. „Bohatý mladý podnikateľ bol postrelený. Má v tom prsty mafia?“. Tento a ešte veľa iných titulkov kolovalo novinami a televíziou. Mafia v tom bola, ale bolo to skôr využitie mafie v súkromných záležitostiach. Ten drogový díler je členom mafie. Dokonca sa mi vyhrážal, že mi zničí život, ale asi nechcel rozmýšľať, tak ma dal rovno zabiť. Nevyšlo mu to. Aspoň viem, že si mám dať väčší pozor. Do podnikov si dávam kamery. Aj na ulicu. Pred dverami kameru mám, takže sa moc o seba v noci nebojím. Martine som dočastne pridelil bodyguarda. Mám o ňu strach. Maťo má o mňa strach a chodieva ma často navštevovať. Rana sa mi hojí a keď ma začne bolieť , tak mi s tým Martina pomôže. Akurát začína posledný semester. Potom sa zamestná ako doktorka. Už som jej dohodol miesto v súkromnej nemocnici. Bude primárka. Síce ju budú považovať za protekčnú, ale myslím si, že keď má také dobré známky na vysokej, že sa jej bude dariť aj v praxi. Prax si vlastne naháňa po víkendoch v miestnej štátnej nemocnici. Podarilo sa mi ukecať primárku oddelenia, aby ju zo sebou niekedy brala na sálu a do ambulancie aby sa čo to priučila. Primárka mi povedala že je veľmi šikovná a múdra. Že z nej bude dobrá primárka.

Inaugurácia sa napokon uskutočnila dva týždne po opustení nemocnice. Všetci pozvaní prišli v opancierovaných autách a s ochrankou. Kuchári predviedli svoje umenie a pripravili vynikajúce menu. Známe osobnosti si reštauráciu veľmi pochvaľovali a každé jedno vyhlásenie do kamier mestskej televízie bolo pozitívne. Natoľko pozitívne, že odvtedy, ako to uverejnili v televízii sme mali plno. Dobré meno sa nieslo po celom meste a mali sme vyššie tržby ako viaceré konkurenčné reštaurácie. Rozmýšľal som, že by som odkúpil aj vedľajšiu budovu a prebúral stenu. Doma som sa doliečoval mesiace, starala sa o mňa Martina, aj to len keď nemala skúšku , alebo nepomáhala v nemocnici. Z domu som sa na všetko pekne pozeral a zrekapituloval tržby. Bol som  na tom viac než dobre. Ale čoraz viac mi hlavou vŕtalo, kto na mňa vystrelil a prečo. Do podvedomia sa mi stále dostával drogový díler a bývalý vlastník priestoru. Potvrdilo sa mi to po tom, ako som si v schránke našiel výhražný list, polepený z útržkov z novín. Bol tam nalepený článok o tom ako sa ma niekto snažil zabiť, pod ním napísané: „Máš mesiac na vypratanie priestoru, dalšia už neminie.“ List som dal na políciu s podozrením kto mi to poslal. Policajti ho predvolali na výsluch a keď sa nedostavil, začali ho hľadať. Vyšetrovanie skončilo tým, že nikto nevedel kde je. Vyhlásili ho za nezvestného. Ja som vedel, že je niekde skrytý ako krysa a čaká ako zareagujem. No ja som nezareagoval vôbec, ak aj, tak nie tak ako by to bol čakal. Do domu som si doviedol dvoch chlapov z SBS-ky. Reštauráciu som nechal otvorenú, veď návštevníkov túžiacich po gurmánskom zážitku bolo veľa. Po dvoch napätých týždňoch som zvážil, že by bolo dobré aspoň na tri týždne odísť z krajiny. Odišli sme. Síce nie do exotickej krajiny, ale za to do jednej nádhernej zeme, plnej lesov a jazier. Odleteli sme do Fínska. S Martinou sme tam zabudli na všetok stres, prechádzali sme sa lesmi, vychutnávali sme si tú nezabudnuteľnú atmosféru. Rozhodol som sa, že sa sem ešte niekedy vrátime, kúpime si chatu a strávime tu aspoň dva mesiace. Bol som tam informovaný o všetkom. Kým som bol preč, nič zlé sa neudialo. Bolo už týždeň po varovanom termíne a my sme sa vracali domov. Keď som nasadol do opancierovaného auta s Martinou zazvonil mi mobil.
„Roman, kde si?!“
„V aute, na letisku, čo sa stalo? Prečo kričíš?“ spýtal som sa s obavou v hlase.
„Niekto sa pred hodinou vlámal do reštaurácie, všetko rozmlátili, bola rozbitá dlážka, boli tam zamurované skrinky. Policajti tu robia obhliadku, kedy prídeš?“
„Za hodinu som tam,“ povedal som, zložil som mobil a dupol na pedál a rezal som po nočnej ceste do mesta.
„Čo sa stalo, prečo sa tak náhliš?“ spýtala sa Martina.
„Ten idiot mi práve rozvrátil reštauráciu, všetko je rozmlátené aj dlážka bola rozbitá.“
„Koho myslíš tým idiotom, vieš kto to bol?“ spýtala sa keď bola schopná súvislej vety.
„Nie len, že viem kto to bol, viem aj čo hľadali.“
„Myslíš že to bol ten s tými drogami?“
„Áno a už aj viem prečo chcel ten priestor.“
„Myslíš že tam niekde boli?“
„Nie, Maťo povedal, že pod dlážkou boli skryté skrinky,“ dopovedal som, vybral som mobil a volal Maťovi.
„Maťo, povedz floydom, nech si tam zavolajú aj psa, ktorý hľadá drogy. Viem kto to bol. Všetko poviem keď prídem, za tridsať minút som tam,“ dopovedal som a zložil.
Do mesta som vletel rýchlosťou, pri ktorej by som aj na diaľnici dostal mastnú pokutu a prišiel by som aj o vodičský preukaz na pár rokov. Šiel som rovno do centra, aby som zistil čo je nové. Okolo reštaurácie bola policajná páska, bolo tam asi desať policajtov. Rovno som šiel ku policajtom a pýtal som sa na ich šéfa. Zavolal som si ho bokom.
„Dobrý večer, som majiteľ podniku, myslím že viem kto to bol.“
„Vy ste volali aby sme sem zavolali psa z protidrogového? Našli sa vo vašom podniku drogy, dúfam že máte rozumné vysvetlenie.“
„Drogy?!, Tak oni ich nezobrali všetky?“
„Myslíte, že sa sem vlámali kvôli nim? Vravte všetko čo viete, inak si budem myslieť, že sú vaše. V dlážke v skrinkách pes zacítil, že tam boli uskladnené drogy a ešte pod zemou bola skrinka plná heroínu.“
„Bývalý majiteľ priestorov bol stíhaný za drogy. Že vraj mu ich tu našli, ale pravdepodobne preto mi písal výhražné listy, že ak mu ho nepredám,tak ma zabije. Aj sa o to pokúsil. Odvtedy mi dal mesiac, ale bol som tri týždne vo Fínsku. Pred hodinou som pristál na letisku.“
„Pôjdete s nami na stanicu, podáte vyhlásenie,“ uzavrel debatu.

Zobral som mobil a hľadal som jedno číslo. Hneď ako som ho našiel, zavolal som. Mobil vytáčal asi 10 sekúnd, keď sa ozval :

„Prosím?“

„Čau Peťo, tu je Ramon. Neviem či si ma pamätáš, stretol som sa s tebou v hlavnom meste asi pred rokom. Bol som tam s Matúšom, ktorý ťa so mnou zoznámil. Povedal si, že keď budem niečo potrebovať mám zavolať.“

„Jasné, spomínam si, kde by sme sa stretli? Dalo by sa ti prísť do Bratislavy?“

„Áno , takéto veci sa do mobilu nehovoria. Dá sa ti zajtra okolo štvrtej poobede?“

„Dá, zober si pero a píš si adresu.“

 

Petra Hajurku som spoznal pred rokom, keď  som išiel s Matúšom do Bratislavy. Matúš mi vravel, že mám jedinečnú príležitosť sa spoznať s jedným chalanom s podsvetia. Vysvetlil mi, že v hierarchii mafie je vysoko. Matúš sa s ním poznal od mala, veď Peťo vyrastal v našom meste. Prišiel mi ako fajn chlap, dúfal som že jeho služby potrebovať nebudem. Zmenilo sa to. V našom meste sa rozrástla mafia. Nečudoval som sa, veď naše mesto je veľké. Matúš je tiež podnikateľ, vlastní pár krčiem po okolí. Keď som bol s ním v BA s ním, vybavil mi, aby Peťo miestnej mafii vysvetlil, že sme jeho chránencami. Preto som problém s výpalníkmi nemal. Bol som Matúšovi veľmi vďačný, veď každá krčma v meste musela odvádzať vysoké výpalné výpalníkom. No dotyčný chlap, ktorému vadilo, že som získal priestor, v ktorom boli jeho drogy, asi nevadilo, že mám konexie na najvyšších miestach. Dúfam len, že sa mu podarí pomôcť. Peter má asi 35 rokov. Je vysoký a pôsobí už z diaľky dosť nabúchane. Vozí sa v čiernom SUV-čku. Mal som tú možnosť vidieť, ako sa k nemu všetci správajú s úctou a rešpektom. A teraz, som sedel oproti nemu. V jednom bratislavskom byte. Pred dverami nechal stáť dvoch mužov. Aby nás nikto nerušil. Práve som vysvetlil situáciu. Povedal kto za tým je. Keď som dorozprával, bez slova kývol. Zodvihol mobil, postavil sa a odišiel do vedľajšej izby. Po 10 minútach sa vrátil a podal mi papier.

„Tu máš jeho adresu. Stačí povedať a nedožije sa zajtrajška.“

„Nie, nie. Smrť by bola vykúpením, nemôžeš mu iba zlámať pár kostí? A potom poviem na polícií kde ho nájdu. Aby si ešte posedel. Za drogy môže dostať veľa rokov. Nech sa naučí.“

„Skôr, ako sa dostaneš domov, bude ležať na „jiske“. A teraz si poďme dať whisky. Či sa ponáhľaš?

„Neponáhľam, prespím v nejakom hoteli. Ďakujem moc.“

„Tak si poďme teda vypiť. A ešte k tomu chlapovi, povedal som, nech mu zoberú peniaze, teda aj za tú reštauráciu budeš mať odškodné.“

„Fakt ti moc ďakujem,“ povedal som a po dlhom čase som si uvoľnene vydýchol.

 

„Dobrý deň prajem, tu je inšpektor Líška, mám pre Vás novú informáciu,“ ozvalo sa mi v telefóne po tom, čo som zodvihol.

„Dobrý deň, počúvam,“ odpovedal som s tým, že som tušil, čo mi povie.

„Podozrivého z demolácie vášho podniku máme. Včera v noci ho niekto brutálne zmlátil. Má  zlomené obidve ruky a pár rebier. A strelnú ranu v kolene. Môžete mi povedať, kde ste boli okolo 3?“

„V Bratislave, práve  som na ceste domov, prišiel som do hotela okolo pol 3. Dovtedy som bol v jednom bare.“

„Môže vám to niekto potvrdiť?“ poznamenal.

„Myslím, že v Kempinski majú kamery, skúsim si vypýtať záznam.“

„Vyzerá to tak, že v tom prsty nemáte. Teší ma to. Predsa len musel mať veľa nepriateľov. Len to som chcel. Dopočutia,“ dopovedal a zložil.

Ja som sa usmial. Každému to, čo si zaslúži. Nemal vŕtať, ešte teraz ma občas pobolieva rana nad srdcom. Zobral som mobil a zastal som na krajnici. Napísal som 3 smsky. Prvá smerovala Peťovi: „Ďakujem ti moc, všetko dopadlo dobre.“ Druhá Martine: „Miláčik, už nám nič nehrozí. Dotyčný je v nemocnici dolámaný, všetko je tak ako má byť. Tretia Maťovi: „Maťo už žiadny problém nemáme. Všetko ti vysvetlím. Skús večer prísť aj s Rebekou.“

 

Cestou som sa zastavil v jednom obchode a kúpil som drahé vína. Martina niečo uvarila a večer sa mohol začať. Samozrejme, som nikomu okrem Maťa nepovedal, aký bol pravý dôvod mojej návštevy v Bratislave. Martine som povedal, že idem vybaviť veci okolo podnikov. Ani som jej neklamal. Peniaze mi prišli, reštauráciu som dal zrekonštruovať. Zajtra začnú práce. Dal som aj mestskému úradu žiadosť, aby som mohol dať na celú ulicu kvalitné kamery. Pre bezpečnosť. Všetky ostatné podniky išli podľa predstáv. Ľudia chodili, peniaze dávali.

„Ako sa im ho nakoniec podarilo chytiť?“ spýtala sa Rebeka.

„Bol v miestnej mafii, vyzerá to tak, že mal nakoniec problémy aj s nimi. Zmlátili ho, zlomili mu obe ruky a strelili do kolena. A vyhodili ho pred nemocnicou. Aby si ešte aj posedel,“ povedal som.

„Normálne by mi ho aj prišlo ľúto, ale keď si predstavím, koľkým ľuďom drogami zničil život,“ povedala so súcitom v hlase.

„Ľudia začínajú s drogami dobrovoľne. Väčšinou.“

„Áno, kvôli frajerine,“ dal o sebe vedieť Maťo.

„Nie je to tak Maťo, videl som už toľkých zdrogovaných mladíkov. Nejde len o frajerinu. Povedz koľkí mladí ostanú doma, keď ich doma bijú, nadávajú im, vykrikujú, že to nikam nedotiahnu? Pre nich sú drogy jediným východiskom. Je to pre nich únik z reality. Často krutej. Viem je to smutné. Ale čo napadne mladému chalanovi ako prvé? Keď zdrhne z domu a hneď, ako zabuchol dvere vedel, že ak sa vráti tak ho zmláti otec? Beží do mesta, v noci nie je ťažké nájsť niekoho s drogami. Až po čase zistia, že je to úplná kravina. Že ich to žerie. Ale už je neskoro. Sú moc slabí, aby s tým prestali. Rodičia im od malička tlačili do hlavy, že to nikam nedotiahnu. Nemajú sebadôveru. Ale všetci vravia, že ide len o frajerinu. Nikoho ani nenapadne hľadať pravú príčinu. Veď načo aj? Spoločnosť zatvára oči. Nevšíma si nič okrem toho svojho. A keď si aj všimnú, tak ohovárajú. Dôchodkyne tým doslova žijú. Každý deň sú v kostole, ale len čo z neho odídu, začnú rozoberať dedinské drby. Aké je to kresťanstvo? Miluj blížneho svojho, ako seba samého. Ale to je o inom.  Pokúste sa aspoň vy pochopiť, že tí ktorí drogy užívajú, majú k tomu aj dôvod. A iný ako si myslia všetci,“ dohovoril som svoj dlhý monológ. Uvedomil som si, že počas môjho rozprávania som sa pozeral von oknom. Pozrel som sa na nich. Iba sedeli, mlčali a rozmýšľali. Rozmýšľali nad tým, čo som im práve povedal. Vedel som ako oni berú zdrogovaných ľudí. Odpadlíkov spoločnosti, ktorí začali, aby zapôsobili. Ale práve som im povedal pravý dôvod. Viem, že si uvedomili, že mám pravdu. Ja som na pravdu prišiel asi pred 2 rokmi. Rozbiehal som biznis. Sedel som v jednom mojom podniku. Bolo asi 11 hodín v noci. Do baru vbehol mladý muž. S bez prítomným pohľadom. V ruke držal bezbalku. Chcel peniaze. Odzbrojiť ho nebol veľký problém. Ale mňa zaujali tie oči, bez citu, bez ničoho. Boli prázdne. Nevolal som políciu. Sadol som si s nim do jedného boxu. Začal som sa pýtať. Až po polhodine sa mi priznal, že je závislý na drogách. Cez plač mi rozprával, že sa s tým snaží prestať. Rozprával mi životný príbeh. Od malička bol bitý, ponižovaný. Vždy sa doma našiel dôvod na bitku. Aj psychické týranie. Rozprával, že už je 2 rok na ulici. Prvú noc, čo ušiel z domu stretol pár zdrogovaných ľudí. Keď ho zbadali, v akom je stave, pomohli mu. Pridal sa k nim. Dávali mu zázračnú látku, ktorá mu robila dobre. Po ktorej sa cítil ako v inom svete. Potom sa začal triasť. Mával absťáky. Ako aj v ten večer. V bare sa začal triasť. Potreboval dávku. Pochopil som, že za to môžu jeho rodičia. On sa v svete ani ďalej dostať nemohol. Aj keď chcel, rodičia mu to vyvracali rečami. Dal som mu 50 € a odišiel som. Viem, že iný by ma za to odsúdili, ale ja som ho chápal. Ani nevedel, ako mi tým rozhovorom otvoril oči.

 

Po mesiaci už bolo všetko v starých kolajách. Všetko mi fungovalo. Nebol žiadny problém. Bol som ešte pár krát na polícii. Za pár týždňov začne súd, kde by ho už mohli konečne zavrieť. Dotyčný pán sa musí stále liečiť. Sám nič nespraví. Ale to už nechám na slovenskej justícii. Viem, že ho už teraz zavrú. Právnici mu budú nanič. Rozhodol som sa odísť na týždeň niekde do hôr. Relaxovať. Martina povedala, že jej je ľúto, ale nejde nikam, lebo sa musí učiť. Aspoň Maťa som ukecal. Pôjdeme iba my dvaja. Rebeke sa ísť nechcelo. Išli sme v piatok. Do Tatier. Hľadali sme chatu, čo je najvyššie v horách. Hneď ako sme prišli po vyčerpávajúcom stúpaní sme si sadli a založili oheň v krbe. Rozprával mi toho veľa. O ňom, Rebeke, o nových veciach v meste. Usmial som sa, lebo som si uvedomil, ako veľmi Maťo patrí k môjmu životu. Ja som Maťovi porozprával niečo o mojich kontaktoch. Povedal som mu niečo o Peťovi, Matúšovi a pár ďalších osobách. Povedal som mu, že plánujem založiť firmu. Stavbársku. Rozmýšľal som, že by som ho dosadil ako najvyššieho pracovníka. Budem ešte musieť mať niekoľko pohovorov okolo toho. So správnymi ľuďmi, ktorí mi pomôžu. Rozmýšľam, že by som zavolal Peťovi a ten by mi vybavoval zákazky. Veľké. Šli by mu provízie. Všetko je to záležitosť najbližších rokov.

„Maťo, niečo mi napadlo. Nemáš chuť na pizzu?“

„Mám, ale teraz, v piatok večer nezohnáš nikoho, aby ti ju doniesol do hôr na chatu.“

„Počkaj, niečo skúsim. Mal by som mať číslo na jednu pizzeriu v Poprade.“

Po 10 minútach som sa vrátil s úsmevom z vedľajšej izby.

„Za 3 hodiny je tu 10 krabíc pizze.“

„Čo?! To sa ti ako podarilo niekoho ukecať?“ spýtal sa s nepochopením.

„Keď som povedal, kde sme vysmial sa mi, ale keď som mu ponúkol 500€ za donášku, šiel si nohy potrhať.“

„Ramon, Ramon, kedy už dospeješ?“ usmial sa Maťo a otvoril fľašu vodky.

 

Celý týždeň bol v znamení alkoholu. Po dlhej dobe som konečne vypol a zabudol na všetko. Počas celého týždňa som mal vypnutý mobil. Aj kebyže padne Európska únia a k moci by sa dostali Ilumináti, nevedeli by sme o tom. Bol to týždeň bez starostí, bez negatívne zmýšľajúcich ľudí. Žiadne správy. Nič, iba krásne hory. A po týždni? Keď som sa po týždni vrátil s Maťom do mesta, začal som si všímať, ako sa ľudia ponáhľajú. S kamenným ksichtom šli do neznáma. Kde tu jedna usmiata tvár. Skôr vytŕčala z davu. Nechápem, prečo sa všetci ľudia pekne neusmievajú. Vari nechápu, že keď budú žiť svoj život bežným stereotypom „Vstať, ísť do práce, kukať telku, ísť spať, “ nikdy nebudú naplnený aj vnútorne? Že v živote treba robiť to, čo ľudí baví? Všetko je robené nasilu. Prečo sa bohatí ľudia tak boja o svoj majetok a nejaký smetiar si každý večer ide na pivo, kde sa úprimne smeje a rozpráva s kamarátmi? A svoju prácu miluje? Čo ak ho naplňuje , lebo vie, že nič iné by ho nebavilo? V porovnaní s bohatými, mi príde zástupca nižšej vrstvy oveľa šťastnejší. Áno, chcel by mať peniaze, ale keď by ich mal stratil by to, čo by som na ňom obdivoval. Aj tak v živote nedosiahne niekto niečo, kým nemá konexie. Preto som si každého číslo starostlivo ukladal a zálohoval na jednu simku, ktorú mám schovanú doma. Som bohatý, to je pravda. Ale iba kvôli tomu, že som vyrovnaný zo životom. Užívam si ho. Milujem ho. A k tomu milujem aj svoju prácu. Sem tam niečo pozrieť. Aj byť vlastníkom výnosných podnikov je krásne. Koľko ľudí by si to za mňa vymenilo. Ale iba kvôli peniazom. Nechápem, ako môžu vysoko inteligentné živočíchy s názvom ľudia , stále bažiť po peniazoch. Akože mať ich je krásne, môžem si kúpiť veľa vecí, ale aj tak. Keby si ich aspoň ľudia vážili. Niečo veľmi chcú a keď to majú po čase ich to omrzí a vyhodia to. Kupujú si autá, ale po roku ich vymieňajú. Byť milovaný dievčaťom a priateľmi je oveľa krajší pocit. Síce mám veľa peňazí, ale vnútri som ostal stále človekom. V živote som nemal potrebu niekoho ohovárať, nadávať mu poza chrbát. Nie som ten typ. Vždy si radšej prečítam dobrú knihu. Poprípade dať si do uší slúchatká a ísť sa prejsť do prírody. Od myšlienok som sa vrátil k realite. Mesto, Maťo, ľudia. Povedal som si, že keď stretnem prvého, úprimne sa usmievajúceho človeka, dám mu 100 €. Stretol som. Šli oproti nám. Asi 20 ročné dievča a asi 2 ročný chlapček. Boli šťastní. Usmievali sa takým krásnym štýlom. Povedal som Maťovi nech chvíľu počká a pozastavil som ich. Usmial som sa a dal som jej 200€. Nechcela uveriť, že za úsmev. Nakoniec mi dala číslo a poďakovala. Usmiala sa aj s tým jej krásnym chlapcom a odišli. Nateraz. Odišiel som s Maťom domov. Veľmi som sa tešil na Martinku.

 

Prišiel som domov a zvítal som sa s Martinou. Bola nejaká čudná. Taká strhaná. Pozerala sa na mňa zo strachom. Spýtal som sa jej či jej niečo je a povedala, že nie. Od tej chvíle bola zase normálna. Správala sa ako keby nič. Myslel som si, že si myslí, že na tej chate bola aj nejaká žena. Tak som jej radšej povedal, čo sme tam robili a ako tam bolo a podložil som to aj nejakými fotkami. Ja som sa jej spýtal, že koľko sa toho stihla naučiť a nejako ju tá otázka zaskočila. Rýchlo však povedala, že skoro všetko. Nemám dôvod neveriť, veď kvôli tomu ostala doma. Rýchlo som si popozeral či sa v podnikoch niečo zmenilo a pre istotu som si na internete pozrel, či sa náhodou k moci nedostali ilumináti. Viac som si ani pozrieť nestihol, zapípal mi mobil: „ O 6 v Confortable, skús tam prísť. Mám niečo dôležité pre teba. A príď SÁM. Maťo.“ Na chvíľu som prestal dýchať. Príď sám? Čo mi môže také dôležité povedať, keď tam nemôže byť aj Martina? Myšlienky mi prerušila Martina, ktorá sa ma spýtala prečo sedím bezprítomne s mobilom v ruke. Povedal som jej, že zomrel Michael Jackson a že som sa to dozvedel až teraz. Veď som vravel, že ja správy nepozerám. Mohol som si vymyslieť hocijakú kravinu. Skočila na to. Napísal som si nejaké veci čo som potreboval a prečítal som si knižku. O pol 6 som šiel do baru. Úprimne, bol som zvedavý na to, čo dôležité mi chce povedať.

„Ahoj,“ povedal smutne.

„Čau, no čo dôležité si chcel?“ spýtal som sa už s obavami.

„Hovorí ti niečo Tomáš Zvada? Ty veľa čítaš, nie?“

„Poznám, čítavame ho spolu s Martinou. Dnes som si jednu knižku od neho prečítal. Boli sme aj na jeho prednáške. Je asi v mojom veku. A pozná ho veľa ľudí. Prečo?“

„Martina nielen, že čítava jeho knižky, ona sa s ním stretáva,“ povedal smutne.

„Čakaj, čakaj. V akom zmysle stretáva?“ chytila ma panika.

„Roman, je mi to ľúto. Kým sme boli na chate, Rebeka ju stretla. Šla s ním za ruky. Bozkávali sa. Keď Martina zbadala, že je pred nimi Rebeka, chytila ho za ruku a rýchlo sa otočila a šla s ním niekam preč. Nebola divná keď si bol doma?“

„Bola, aj som rozmýšľal, že prečo,“ povedal som potichu.

„Si tu autom?“

„Hej, ale domov idem taxíkom,“ dopovedal som a už som aj naznačil barmanovi, že chcem 2 vodky. Dnešná noc bude krutá.

 

Aj cez alkoholické opojenie som si zaumienil, že sa o tom s ňou nebudem rozprávať. Zatiaľ. Nič som nenaznačil. Správal som sa k nej ako obyčajne. Okrem toho, že som s ňou nespával. Nedokázal som si predstaviť, že s ňou spáva aj ten spisovateľ. V jednej z jeho knižiek som sa našiel. Písal o chlapovi ktorého podvádzala žena. Chlap sa najprv snažil zabudnúť cez chlast, no potom duchovne dospel a odpustil jej. Našiel som sa iba v jednom. Iba v tom , že ma podvádzala priateľka. A tak, že ich nachytám skoro tak, ako to vymyslel chlap v románe. Vymyslel som plán. Poviem Martine, že mám pre ňu prekvapenie. A Maťovi poviem, nech skúsi vybaviť stretnutie so Zvadom. Vyšlo to. Dohodli sa. Jedného večera sme sa viezli k nemu. Martine som zaviazal oči, aby ostala prekvapená. Viedol som ju k výťahu. Až pred jeho dverami, som jej povedal, že som vybavil stretnutie s jej obľúbeným spisovateľom. Stiahla si pásku z očí. V živote som ju nevidel viac prekvapenú. Nezmohla sa na slovo. Ja som vedel prečo. Išiel som zazvoniť, ale stiahla mi ruku.

„Fakt si to dohodol? Nie, že nás vyhodí takto na večer. Hanbila by som sa,“ zakoktala.

„ Neboj sa, všetko je dohodnuté,“ povedal som a vyčaril som úsmev s tým, že som to predpokladal.

„Nie som ani pekne oblečená. Nedá sa to preložiť?“ skúšala vyjednávať. Neskoro. Zazvonil som. Otvorili sa dvere. Pozrel som sa na neho. Vysoký, štíhly, brčkavé vlasy, modré oči. Bol pekný. Ale prišiel mi proste vyžutý zo života. Toto je ten inteligentný mladý spisovateľ? Kvôli myšlienkam by som aj zabudol na čo som tu. Usmial som, keď som videl ako sa pozrel na Martinu a zľakol sa.

„Čau ja som Ramon. Vybavoval mi tu stretko s mojou jedinou Maťo. Volal ti,“ usmial som sa.

„Poďte dnu,“ snažil sa vyčarovať úsmev, ale nevyšlo mu to moc.

Prvá vošla Martina, ja po nej. Ani ma už neprekvapilo, keď išla rovno doprava a za dverami našla vešiak. No nepýtal som sa. Za chvíľu sa popravím.

„Kávu, čaj?“ spýtal sa.

Nadiktovali sme mu 2 kávy. Kým ju pripravoval, obzeral som si jeho byt. Prekvapila ma jeho veľká knižnica. Veľmi veľa kníh. Prevažne filozofické a ezoterické. Či mi spáva s Martinou, či nie, vkus kníh má dobrý. Vrátil som sa k stolu akurát keď trasúcimi sa rukami položil na stôl kávu. Položil aj cukor. Martina ho zobrala a dala mimovoľne 2 lyžičky všetkým. Ani si to neuvedomila. Usmial som sa. Prišlo mi to smiešne. Ako po sebe pozerajú. Ako sa im trasú ruky. Už nie dlho, už nie. Dostal som nápad. Chytil som Martinu za ruku a usmial som sa. Rozhodol som sa, že sa niečo spýtam.

„Veríš v lásku na celý život?“ pozrel som sa na neho. Zatváril sa rozpačito, mimovoľne sa pozrel na Martinu.

„No, ja v to neverím. Po pár rokoch to stratí iskru. Áno, chytiť niekoho za ruku, pobozkať, povedať mu že ho ľúbiš, ale povedz, koľko moderných párov vydrží celý život? Možno 1 pár z 25-tich. Ako nájdu sa aj taký. Ľúbia sa dvaja, no po čase ich to prestane baviť. Chcú niečo nové. A potom si nájdu milenca či milenku. Veď povedz nie je bozk na začiatku krásny, no po pár mesiacoch alebo rokoch prázdny?“ dopovedal. Isto to už vravel veľa krát. Ale ja som práve rozlúštil šifru. Nechcel som sa na nič hrať. Počul som už veľa filozofií vzťahov. Išlo mi len o jeho verziu. Postavil som sa a povedal som do éteru: „ Láska sa nedá kúpiť. Láska sa dá iba zaslúžiť. Snažil som sa. Nikto nikomu nepatrí, nemôžem povedať nič, iba to že si ma sklamala. Príď si po veci a už nech ta nevidím. Ži si tu, s ním. A ty,“ povedal som a pozrel som sa na Zvadu, „ buď rád, že si dopadol tak, ako si dopadol,“ povedal som a šiel som k dverám. Martina sa rozplakala a vravela, že sa nechce rozísť. Že ju to mrzí. Nepočúval som. Odišiel som. Bežal som dole schodmi. Slzy mi stekali po tvári. Vybehol som z dverí. Sadol do auta. Dal nohu na plyn. Šiel som do baru. Jedna, druhá, tretia, štvrtá, piata, šiesta, siedma, ôsma, deviata, desiata vodka.

 

Zobudil som sa doma. Neviem, ako som sa tam dostal. Vstal som a išiel do kuchyne. Zdalo sa mi to moc opustené. Celý byt. Pozrel som sa na mobil. 30 neprijatých hovorov. A sms-ky. Všetky boli o tom istom. „Prepáč, ľúbim ťa. Prespala som v hoteli.“ Odpísal som jej oba toto: „Príď si po veci, kľúče hoď do schránky. Veľa šťastia.“ Viem, bolo to moc hrubé. Isto sa rozplakala. Ale ja mám väčší dôvod na plač. Môže si za to sama. Zavolal som Maťovi. Poprosil som ho, či by so mnou nešiel do Blavy. Potreboval som si ísť vypiť. A ešte k tomu, je to môj zamestnanec, môžem mu dať dovolenku, kedykoľvek. Ubytovali sme sa v najdrahšom hoteli v Bratislave. Išli sme do najdrahšieho podniku. Opiť sa a možno si nájsť nejakú tú ženu. Potreboval som zabudnúť na Martinu. V Blave sme ostali 4 dni. Všetky dni vyzerali rovnako. V noci som pil, do večera spal, večer plakal, v noci pil. Nikdy ma nefascinoval alkohol. Nikdy sa mi nedalo pochopiť, ako môže byť niekto závislý na chlaste . Ako vedel som, že tá čarovná tekutina dokáže v priebehu chvíľky urobiť z normálneho človeka nesvojprávne prasa, ktoré si na druhý deň, už v podobe človeka na nič nespomenie. Vedel som, že stojí za všetkými tými rozvodmi, týraním detí, manželiek, za niektorými, ktorí skončili na ulici. Viem, že ak si nedám pozor, môžem prísť o všetko. Preto som si po 6 drinku zobral veci a povedal som Maťovi, že končím s pitím. Končím, lebo viem, že v priebehu pár mesiacov by som kvôli tomu mohol prísť o všetko.

 

Prerátal som sa. Vyšla mi zle rovnica. Prvé riešenie bolo, že s alkoholom zabudnem na Martinu. Druhá, že keď budem piť, prídem o všetko. Vyrátal som si, že keď prestanem piť, budem mať peniaze, budem mať podniky. Nič ťažké. Ale do druhej rovnice som zabudol zadať Martinu. Nedalo sa zabudnúť. Keď som sa vrátil domov, byt bol osamelý. Zomrel duch. V šatníku neboli Martinine veci. V schránke boli kľúče s odkazom: „Fakt mi je veľmi ľúto čo sa stalo, veľmi. Fakt prepáč. Asi budem naivná, ak si budem myslieť, že mi odpustíš a na všetko zabudneš. Rozmýšľala som. Poznám ťa. Nikdy si so mnou nezačneš druhý krát, lebo na to nezabudneš. Budeš ma stále upodozrievať. Viem, že si nájdeš dievča, ktoré ti bude verné. Ktorému budeš veriť. Verím tomu, si dobrý, múdry, pekný. Nebudeš mať  problém, nájsť si iné dievča. Tak fakt prepáč. Je mi to tak ľúto. Nezaslúžil si si to. Ak mi niekedy odpustíš, zavolaj.“ Dočítal som a pozrel som sa von oknom. Západ slnka. Podišiel som k balkónu. Vyšiel som von. Z vrecka som vytiahol zlatý zapalovač. V druhej ruke som stále držal list. Zapálil som ho. Ako horeli písmená na papieri, horelo aj moje vnútro. Cez dym zo mňa odchádzala aj láska k Martine. Nezaslúži si, aby som ju stále miloval. Spomínal som na všetky krásne spomienky. Plakal som. Pustil som horiaci papier a pozoroval som, ako padá na zem. Keď dopadol, stal sa zo mňa iný človek. Vystrel som sa, prešiel som do izby, vytiahol cigaretu a zapálil som si. Vyšiel som na balkón a pozeral som sa na kúsok slnka, ktorý ešte trčal na oblohe. V tej chvíli som si pomyslel, že zo mňa bude najšťastnejší človek na svete. Že všetko si môžem urobiť krajším. Usmial som sa. Svet bude o toľko krajší, o koľko budem lepší ja. Budem sa snažiť, aby som bol krásny aj ja. Vnútorne.

 

„Mladá slečna, nemáte záujem skočiť na zmrzlinu aj s Vašim zlatým chlapčekom? Dalo by sa Vám za hodinu v centre? Váš neznámy rozdávač 100 euroviek usmiatym úprimným ľudom.“ Odpoveď prišla o 3 minúty. „Dalo by sa mi až primoc známy mladý krásny chlapec. Pozrela som si pár vecí o Vás po našom stretnutí. Boli ste v novinách, poznám Vás. Tak za hodinu? Teším sa, aj malý.“ Začínal som milovať svoj život. S Martinou som nebol, ale viem, že chodí s Tomášom. Mne zase všetko išlo. Aby som zabudol, začal som sa viac venovať firme, ktorú som plánoval otvoriť. Bol som už pár krát v Bratislave s Peťom. Zoznámil ma vysokopostavenými ľuďmi. Aj s politikmi, ktorých som dovtedy poznal iba z televízie. V skutočnosti mi prišli iný. Nenadávali na iných politikov, v skutočnosti boli všetci v kope, dohodnutí. Delili si provízie. Až moc otvorene hovorili o niektorých zákazkách. Mohli hovoriť, Peťo im povedal že mi dôveruje. Dokonca sa to dotiahlo až tak, že ma zoznámil so sudcom, ktorý bude súdiť toho hajzla za drogy. Povedal, že mu dá čo najviac rokov vo väznici, ktorej sa každý bál. S vrahmi. Nech si tam užije krásne roky. Samozrejme, na každom stretnutí som dával veľký pozor. Počúval som. Písal si čísla. Úspešný človek sa úspešným stane, keď sa za úspešného zvolí. Ja som sa za úspešného pokladal. Bol zo mňa milionár a všetky podniky boli vo veľkom pluse. Viem, že snom každého pubertiaka, je byť takým ako som ja. Myslím taký typ. Jazdiť na drahých autách, bývať v luxusnom byte, kúpiť si čokoľvek. Veď kto by nechcel? Ja. Kebyže som, ako väčšina zbohatlíkov, bohatý, sebecký a nemal by som pravých priateľov, tak by som sa vzdal všetkých peňazí. Ja som mal všetko. Kamarátov, úsmev, peniaze. Dokonca som zistil, že byť sám je super. Sloboda. Žiadne záväzky. Viem, mrzí ma to, že ma podviedla a že nie sme spolu, prišiel som na to, že je to tak lepšie. Žiadna žiarlivosť. Aj keď som rozmýšľal, že to skúsim s neznámym dievčaťom. Z dievčaťom s dieťaťom. Krásny párik. Úprimne usmiaty. Neviem ako sa volajú, dievča mám uložené ako Smile. Výstižný názov. Uvedomil som si to práve teraz, keď som ich stretol. Júlový deň. 30 °C. A mi ideme na zmrzlinu.

„Dobrý deň mladá krásna slečna, nemohol som odolať Vášmu krásnemu úsmevu,“ povedal som s úsmevom.

„Budeme sa navždy oslovovať krásnymi slovami, ktoré sa veľmi pekne počúvajú?“ odpovedala.

„Na tak ja som Roman, keď už úprimné komplimenty nestačia, prezradíte mi meno?“ naschvál som vykal.

„Ja sa volám Lucia a tento drobček Patrik. A ideme si donekonečna vykať mladý princ?“ spýtala sa.

„Nie donekonečna, len do tejto chvíle,“ usmial som sa.

„Tak ja som Roman, teší ma Lucka,“ nahol som sa a pozdravil som ju francúzskym štýlom, pusou.

Od tejto chvíle sa naše nevinné prechádzky začali čoraz viac podobať stretnutiam vynútených absenciou blízkosti duše druhej osoby. Vlastne aj tretej. Patrika. Bol to veľmi, ale fakt veľmi milý chlapec. Večne vysmiaty. Lucka povedala, že si ma obľúbil. Povedala mi to asi o 3 týždne po zmrzline. Sedeli sme v reštaurácii a jedli večeru. Patrik bol u Luckiných rodičov. Väčšinu času sme len tak potichu sedeli a pozerali sa na seba. Do očí. Usmievali sme sa očami. Obidvaja sme to vedeli. Cez tie oči som jej posielal obrovské množstvo lásky. Nevedel som či to cíti. Cítila to. Povedala mi to o 3 hodiny u mňa doma.

 

Nasťahovali sa ku mne. Obaja. Cítil som sa tak dobre, až som to nechápal. Mal som všetko. Milujúcu priateľku, milujúce dieťa, peniaze, šťastie, zdravie, priateľov. K tomu všetkému všetko. Slnko, Mesiac, dážď, blesky, vodu, energiu, dobro, proste všetko na svete. Všetko som zúžitkoval pozitívne a prišiel som na to, že som najšťastnejší človek na svete. Nežrali ma veci typu: Sused je zase opitý. Nemal som potrebu ohovárať, vysmievať sa. Pomáhal som ľuďom, rád. Nemal som nepriateľov. Pre mňa boli všetci bratia. Nepociťoval som predsudky. Vari je niekto iný človek ako druhý? Všetci sme ľudia. A ľudia sú cicavce, zvieratá. Nemal som rád keď niekto o sebe vravel že je nad všetkými. Keď mi vravel, že sme iný ako zvieratá. Pritom sme od nich iba inteligentnejšími. Každý je majster svojho remesla. Vari budú ľudia prirodzene, za pomoci svojich orgánov, bez pomôcok schopný loviť ako tiger, lev alebo iná dravá šelma? Budú schopný plávať ako ryby? Budú schopný plávať ako ryby? Každý má v prírode nejakú vyššiu úlohu. Ľudia dostali inteligenciu. Áno, využili ju dobre. Naučili sa žiť. Ale aj tak sú zvieratami. Možno sa raz stane, že sa ľudia stanú podradnou ríšou robotou. Dokážu vytvoriť umelú inteligenciu, ale zatiaľ nevedia dodať emócie. Našťastie. Veď čo by sa stalo kebyže bol inteligentný robot, ktorý by vedel ešte aj cítiť? Katastrofa. No o takom niečom som nerozmýšľal. Rozmýšľal som o pozitívach. Že aj roboty pomáhajú. Všetko sa dá použiť dobre, aj zle. Podľa toho, ktorý šialenec ako rozmýšľa. Aj ja som šialenec, vždy som o tom vedel. Rozmýšľal som inak ako väčšina. Vždy. Vždy ma zaujali detaily, upol som sa na niečo, čo pre iných bola blbosť. Zameral som sa na to, že prežijem krásny život. Že čím viac dobra rozdám, tým viac sa mi vráti. Rozhodol som sa urobiť jednu šibnutú vec. Rozhodol som sa to na jeseň. Zobral som Lucku na víkend do Paríža. Vyšli sme na vežu, ktorú Francúzi volajú La tour Eiffel, kľakol som si a vyslovil tú magickú vetu: „ Vezmeš si ma?“.  V mojich ušiach to znelo čudne, kto vie ako v jej. Viem len, že jej zasvietili oči.

„Áno, to je jasné. Nič iné sa ani povedať nedá,“ povedala mi a usmiala sa.

 

Svadba bola v kostole. Aj keď som v biblického Boha neveril, zvyk to tak kázal. Bol to iba bežný rituál. V kostole som aj tak pár rokov nebol. A samozrejme, že svadba musela byť veľkolepá. Bola taká drahá, že zaujala aj médiá. Niečo také si nemohli nechať ujsť. Veď aby ľudia pred televízorom žiarlili, ako sú niektorí ľudia sú bohatý. Aby si doma ponadávali. No na mňa nemali prečo. Všetko som si zarobil úsilím. Nik za nitky neťahal. Žiadny bohatý otecko. Nik, sám, bez výšky. Podnikateľ. Áno, mal som za sebou podsvetie, ale o tom nik nevedel. Popri tomto rozmýšľam čo ďalej. Chcel som predať byt a presťahovať sa do domu. Nie domu. Do vily. No zase inokedy ma napadlo, že sa všetkého zbavím a odídem niekam do hôr. Niekde si postavím chatu a budeme tam bývať. No nie je to až taký dobrý nápad. Teda je, ale nikto ho nechápe. Kým žijem, chcem tvoriť. Zvolil som si cestu podnikateľa, tak ju musím dokončiť. Po nádherných medových týždňoch som sa pustil do práce. Začal som budovať firmu. Po papierovačkách som začal nakupovať. Bol to veľký risk dať väčšinu peňazí len tak do firmy, ale celý život je jeden veľký risk. Ak to všetko vyjde podľa plánov, bude zo mňa veľmi bohatý človek. Ľudí nájsť ťažké nebolo. Nezamestnanosť v posledných rokoch bola vo vysokých číslach. Po zime sme začali dostávať objednávky. Samozrejme najprv malé. No čoraz väčšie. Prišla mi sms od Peťa, že vláda hľadá stavbársku firmu na výstavbu nejakej diaľnice. Dal som prihlášku na súťaž. O pár mesiacov mi volali, že sme ju vyhrali. Dali nám strašné množstvo peňazí. A ja som mal čo robiť. Stavať 20 kilometrový úsek. Nadhodili veľa peňazí, provízie sa delili. Niekoľko percent politikom, niečo šlo Peťovi a niečo mne. Pre mňa to bolo veľa. Ale nepovedal som nič. Bol som rád. Veď preto som začal. Dal som do tej diaľnice len to najlepšie. Snažil som sa ju spraviť čo najrýchlejšie a najkvalitnejšie. Chlapi dreli od rána do večera. Stavali sme ju 2 roky. Testami prešla. Bol som spokojný. No za tie 2 roky sa toho stihlo udiať viac.

 

2 mesiace po svadbe mi zvonil telefón.

„Ramon pôjdeš mi za svedka?“ znela otázka v mobile.

„Žeby Maťo dospel a konečne požiadal Rebeku o ruku?“ usmial som sa do telefónu.

„Áno, rozhodol som sa, tak pôjdeš? Nezabudni, že ja som bol za svedka tebe,“ povedal s prosbou Maťo.

„Bude mi cťou. Kedy, kde?“ spýtal som sa.

„V tom istom kostole, kde ste mali vy, o 2 poobede a presne o mesiac,“ kým vravel písal som si to do kalendára.

„Hádam nezaspím. Tak prídete večer? Na večeru?“ spýtal som sa.

„Ak Lucka zase niečo vynikajúce uvarí a bude doma malý Patrik. Ty tam byť nemusíš, prídem len a len za nimi,“ zasmial sa do telefónu.

„Tak príďte teda,“ povedal som ignorujúc jeho poznámku.

„Neboj prídeme, len nezabudni,“ povedal a zložil. A ja som začal rozmýšlať, aký bol v tom telefóne šťastný. Berie si Rebeku. Som rád. Zaslúži si byť šťastným. On mi v živote už veľa pomohol.

„Miláčku kto volal?“ spýtala sa najkrajšia víla vo vesmíre.

„Maťo, či mu pôjdem za svedka,“ povedal som s úsmevom.

„Jéj, tak on sa ide ženiť? To som rada,“ povedala s úprimným úsmevom.

„Večer príde aj s Rebekou. Navaríš niečo aj pre nich? A nezabudni Maťo je vegetarián.“

„Of course my darling,“ odpovedala angličtinou.

„Love you ever and ever,“ odpovedal som jej a pobozkal som ju. Neodpovedala nič. Slová, boli zbytočné.

 

O týždeň potom som bol na súde. Pred súdnou sieňou som si ešte potriasol ruku zo sudcom a len mi povedal, že dnes bude ešte pekný deň. O 2 hodiny neskôr som mu potriasol rukou znova a poďakoval som. Veď kto by chcel stráviť doživotie v najhoršej väznici na Slovensku? Najstráženejšej? Kde sú samí vrahovia? Nemal do mňa vŕtať. Tak mu treba. Pochopil som, že celá justícia a politika na Slovensku je jedno veľké divadlo. Všade ide o to, kto koho vlastní. Kto stojí za kým. Nesťažoval som sa. Naučil som sa hrať veľmi rýchlo. Nekričal som „Faul“ . Stálo by ma to život. Vedel som, že si stačí kúpiť rozhodcu. Alebo byť s ním kamarát. A to sa mi podarilo. O 8 týždňov neskôr som bol informovaný, že ten chlap vo väzení spáchal samovraždu. Nevydržal. No to už môj problém nebol. Nemal som problém. Už ani nepriateľov. Mal som seba. A to mi stačilo.

 

O mesiac po Maťovom telefonáte bola svadba. Lucka nevedela aké si dať šaty. Po tom, čo si dala krásne jednoduché som jej povedal : „Poď k zrkadlu, pozri ako ti to sekne, každá popri tebe zbledne, poď už, musíme tam byť o 1.“

„Idem, idem daj mi 5 minút,“ odpovedala a dodala pusu.

 

Po svadbe, ktorá bola ako každá iná sme sa presunuli na hostinu. Po „povinnom“ tanci s Luckou a Rebekou som si sadol k nejakému stolu. Bolo tam zopár starších ujov a tiet.

„Vás poznám,“ skonštatovala jedna.

„Teta prepáčte, ale ja Vás nie,“ odpovedal som a prihodil som úsmev.

„Boli ste v televízii a v novinách. Mali ste opletačky s mafiou, postrelili vás,“  povedala a začala si ma premeriavať pohľadom.

„Áno bol som tam, postrelili ma, ale s mafiou som opletačky nemal. Je to nadlho teta, ten čo mal v tom prsty je vo väzení na doživotie,“ povedal som jej.

„Vyzeralo to, ako kebyže ste s ním boli v mafii. A mali nezhody,“ začala teta konšpiračnou teóriou.

„Ale teta, neverte všetkému čo počujete,“ povedal som jej. Začala ma urážať. Myslela si, že ľudia sa na svete rozdeľujú na dobrých a zlých. Že tí dobrí sú chudobná časť a tí  zlí mafia, tá bohatá. Nenapadlo jej, že by som mohol žiť dobre. Našťastie ma zachránila jedna teta.

„Romanko ahoj. Teba som ako dlho nevidela. Pri tom oltári si vyzeral veľmi pekne. Počula som, že aj ty si po svadbe,“ povedala Maťova mama.

„Jéj tetuška. Ako rád Vás opäť vidím. Asi k vám prídem niekedy prídem na halušky s bryndzou. Chýbajú mi. Áno mal. S tamtým dievčaťom,“ povedal som a ukázal som na Lucku ktorá práve tancovala s Maťom.

„Krásna žena. A budem rada, keď prídeš. A čo máš nové? Tá rana z postrelenia sa ti už zahojila? Dúfam, že v tej nemocnici ti to dali dokopy,“ vyslovila teta.

„Všetko je v poriadku. No ja som o vás rád videl. Ospravedlňte ma. Idem sa prejsť,“ povedal som a vstal so. Stretol som Maťa. Prehovoril ma na prípitok. Na vlastnej svadbe som nepil. Držal som slovo. Doteraz. Vypil som jeden šampus. Teda jeden pohárik. Na dlhé roky, ktoré spolu prežije Maťo s Rebekou. A ja s Luckou a Patrikom. Tým pohárikom som pripil na všetko. Na mier vo svete. Na jedlo pre hladné deti. Na zdravie pre chorých. Na život pre nenarodených. Na život pre narodených, ktorý ešte nenašli zmysel života. Na odvahu pre deti, ktoré doma bijú rodičia. Aby vydržal do dospelosti a nestratil vieru v pekný život. Tým pohárikom som pripil na pevnú vôľu odolať alkoholu alkoholikom. Drogovo závislým odolať drogám. Tým pohárikom som pripil na deň a noc. Slnku, aby malo silu každý deň vyraziť na túru okolo sveta. Aby sa niektorí pri ňom opaľovali a iný naň nadávali. Mesiacu, aby nám v noci osvetľoval prírodu. Aby sme mali príliv a odliv. Dažďu, aby nás osviežoval. Aby dodával energiu pôde, ktorá nás zásobuje živinami. Dúhe, aby nám skrášlila deň. Vtákom, aby nám stále spievali zvučné melódie. A samozrejme všetkým ľudom, aby vo svete videli vždy len to pozitívne. Veď keby každý myslel len na dobré, Zem by bola pekná. Žiadna vojna. Nič. Všetci by sme si krásne žili. Na všetky zvieratá, aby sa dokázali spoliehať na seba a aby sa dokázali prispôsobiť aj plachosti pred ľuďmi. Aby už žiadny druh nevyhynul. Na to všetko som myslel pri dvíhaní pohárika. Dúfal som, že sa raz dožijem toho, že svet bude čistý a úprimný. Nič iné som ani nechcel.

 

 

Život išiel ďalej. Podniky šli ďalej. Peniaze mi na účet chodili stále. Vo veľkých sumách. Konto bolo na môj vkus plné. Láska šla ďalej. Po 4 mesiacoch mi Maťo volal celý natešený, že je Rebeka tehotná. Chcel, aby sme boli o pár mesiacov krstnými rodičmi. O mesiac ma postretlo to isté. Lucka bola v nemocnici a vrátila sa s úsmevom, že budeme štyria. Nepochopil som. A keď mi ukázala fotky zo sona som pochopil. Bol som šťastný. Správal som sa k nej dovtedy ako k živému zlatu, ale potom som tú starostlivosť umocnil na druhú. Nič lepšie v živote sa mi nezdalo také dôležité, aby som k niekomu pociťoval takú veľkú ochotu vo všetkom pomáhať. Až táto pekná chvíľa mi v hlave zapla vypínač, ktorý mi povedal, že sa musím maximálne preceniť a pomáhať Lucke. Vo všetkom. Do roboty som moc nechodil. Všetko som vybavoval doma. Pridala sa mi do toho tá diaľnica, telefonoval som väčšinu dňa, ale to patrilo k tomu, aby sa zo mňa stal úspešný, bohatý človek. Išlo o kariéru a o dobro pre moje deti. V rebríčku hodnôt som mal na prvom mieste Lucku a Patrika. A o pár mesiacov sa k tomu pridala aj Klaudia. Áno, pomenovali sme ju Klaudia. Vybrali sme to meno s Luckou. Rozhodol som sa, že si postavíme rodinný dom a byt predáme. Vlastním stavbársku firmu, problém v tom nebol. O rok aj pol sme sa tam nasťahovali. Na veľkom dvore sme spravili barbecue a pozval som tam všetkých kamarátov. V dome máme 7 izieb a 5 kúpeľní. Dom bol postavený moderne. Je asi 15 minút od mesta, v jednej dedine. Okolo domu je veľký pozemok. Je tam bazén, veľká garáž, veľký altánok. Čo sa týka interiéru, jedna izba je spálňa, 2 sú detské , ktoré budú využité o pár rokov a 4 izby ostali nevyužité. Rozhodli sme sa s Luckou, že do domu zavoláme aj Maťa s Rebekou a malým Marekom. Takže dom bol vyplnený. Ľuďmi, ktorý rozmýšľali na tej istej frekvencii. Ktorí sa venovali deťom, hrali sa s nimi na dvore. Naháňali sa. Skákali cez gumu. Smiali sa. Nemali voči sebe vôbec žiadny problém. Spolu sme chodili na výlety. Spolu chodili všade. Nažívali si jeden vedľa druhého. A keď deti vyrástli, stali sa najlepšími kamarátmi. Všetci boli súrodenci. Žili šťastne, večne usmiaty. Prijali život taký, aký je. Rodičia ich naučili prežiť. Prežiť v ťažkom svete, v ktorom sa dá naučiť žiť šťastne. A ľudia sa čudovali. A Patrik, Klaudia a Marek boli šťastný. Zdedili to. To čo pre iných je optimizmus, pre nich je realita. Ich filozofia ich v ničom neobmedzovala. A keď dospeli, boli vzdelaný. Bavilo ich čítať. Bavilo ich, si pomocou myšlienok stavať vlastný svet. A ja s Luckou sme boli šťastní. A Matej s Rebekou boli šťastní. Všetci na svete boli šťastný. Všetci sme vedeli, že ak chcem, aby boli všetci šťastný, bude na začiatok stačiť, ak šťastnými budeme my. Aby sme mysleli pozitívne a do sveta rozsievali lásku. Veď čo viac k životu treba?

 

O dve minúty dvanásť

09.11.2016

Dlho som rozmýšľal či napísať tento článok, či nájde pochopenie, ale píšem ho už len kvôli tým pár ľudom, ktorí ho dočítajú dokonca a možno aj zmenia svoj pohľad na svet. Lebo svet viac »

Planéta Malého Princa

20.10.2015

Malý Princ bol niekoľko hodín preč, a Ruža začínala byť smutná. Nemala sa s kým porozprávať, nik jej nepovedal, aká je krásna. Ostala na planéte sama. Len ona a jej tŕne. Do toho sa ešte viac »

Buď Svetlo

20.10.2015

Chcem Vás sem všetkých zobrať, chcem Vám to ukázať, Chcem Vám ukázať môj priateľský Vesmír, chcem Vám to o tom dobre vo Vašich chrámoch kázať. Mesiac svieti, hviezdy vedú, chcú nám viac »

Robert Fico

Fico: Témou summitu číslo 1 je bezpečnosť

22.06.2017 15:44

Zasadnutie Európskej rady v Bruseli by malo byť podľa premiéra Roberta Fica konštruktívne. Hlavnými témami budú pritom bezpečnosť – vonkajšia aj vnútorná.

Irak, Mosul, vojak, utečenec, policajt, IS

Vieme, že Európa nie je supermarket, reaguje Poľsko na Macronovu kritiku

22.06.2017 15:43

Poľsko vo štvrtok neústupčivo zareagovalo na vyjadrenia francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona, ktorý kritizoval niektoré európske štáty za ich postoj v otázke utečencov.

India, Indovia

V roku 2050 bude na Zemi žiť takmer 10 miliárd obyvateľov, uvádza OSN

22.06.2017 15:41

Počet obyvateľov Indie za sedem rokov prekoná Čínu a v Nigérii bude žiť v roku 2050 viac ľudí ako v USA, čím sa stane treťou najľudnatejšou krajinou sveta.

Dolár, libra, jen, mena, peniaze

Slovensko si s USA môže vymieňať informácie o nadnárodných skupinách

22.06.2017 15:35

Slovensko naďalej posilňuje spoluprácu s USA pri automatickej výmene informácií v oblasti daní.

Kubko Druska

Môžem ti pomôcť iba ukázať smer. Cestu si volíš vždy iba ty sám :)

Štatistiky blogu

Počet článkov: 18
Celková čítanosť: 27806x
Priemerná čítanosť článkov: 1545x

Autor blogu

Kategórie