Bol to deň ako každý iný. No predsa sa líšil od ostatných. Zmenil ma. Zablúdil som myšlienkami. Začal som si uvedomovať, že síce žijem, dýcham kyslík, no nežijem šťastný život. Celý život ma nejaký vyšší zmysel, no niektoré udalosti nám zmysel nedávajú. Každý by mal robiť to čo chce, nie žiť podľa iných. Každý z nás zažíva celkom zbytočné depresie, zbytočne je smutný. Celý život mladých ľudí sa točí okolo alkoholu, naháňania prvých skúseností prvých vzťahov. Namotávania, podjebávania, odjebávania. Kurva aký zmysel má potom život? Namotať, podjebať, odjebať? Namotanie je ľahké, veľa ľudí nechápe pravý zmysel slova milovať. Milujem ho. Preboha za to že ti písal veci, ktoré si chcela počuť? Za to že ti je prvé dni sympatický? Podjebať. Áno, je to úžasný pocit. Ani nie úžasný, ale je to adrenalín prelízať sa s inou zatiaľ, čo tvoje dievča naivne dúfa, že si pre ňu jediný. A keď sa to prevalí, tak jediné čoho je chlapec schopný, je dievčna „hrdinsky“ odjebať. Kriste to už si nik neuvedomuje že celý tento systém je už zlý? Že to takto nemôže fungovať? Mám za sebou jeden vzťah. Jeden normálny. No tiež som spravil chujovinu. A uvedomil som si to až pár mesiacov po rozchode. Ľutovať je neskoro. Všetci si myslia aký sú frajeri, keďsú každý piatok spitý. Na druhý deň im je napiču a o týždeň zase pijú. Nemusím moc alkohol, stojí za všetkými tými problémami. Rozvracia vzťahy, manželstvá, vzťahy s deťmi, kamarátstva. Alkohol neospravedlňuje naše činy, no je za ne zodpovedný. Keď nejaký chuj zabije dieťa autom, psychicky bude zomierať, no už neskoro bude ľutovať výber 8 poldecákov a štartovania auta. Áno, bol to deň ako každý iný, no uvedomil som si, že si život idem užívať, spôsobom aký sa mi bude páčiť. S kamarátmi, svojským spôsobom. Preto ma potešila aj sms, aj keď bola písaná s depresívnym podtónom. „Kubi mohol by si ísť von? Potrebujem sa s niekým porozprávať. Ja už nevládzem :/“ Samozrejme som hneď odpísal : „Jasné že idem,prídem pred tvoj dom.“ Za polhodinu som už stál pred Lauriným domom. Keď vyšla z dverí, povedal som si že to bude asi niečo vážne. Vyplakané oči, smutný úsmev. Lauru len tak hocičo nepoloží.
„Kubi, ja už nevládzem, nedá sa,“ povedala mi.
„Nehovor, že nevládzeš, máš iba 16 rokov a ešte si ani nezačala s ničím vyčerpávajúcim. A dá sa všetko, len treba chcieť. Usmej sa,“ odpovedal som s úsmevom.
„Nevieš o čo ide, chápeš, on mi povedal že ma nechce. Piči tak načo ma tak dlho zmotával? Kurva, to je každý taký istý?“
„To si plakala kvôli takej chujovine? Zmotával ťa kvôli tomu, aby si dokázal aký je chlap. Zvykaj si, dnes sa s tým stretneš každý deň. Vieš ako stúpne v očiach ľudí a hlavne dievčat, keď zmotal už toľko dievčat? Ja som ti hovoril, nezmotávaj sa, je to chuj, ide mu len o ďalšiu.
„Ja viem, že si mi to vravel. Ale pochop. Teba v živote nezmotalo žiadne dievča? Viem že hej, viem ako si z toho bol v piči. Viem aký si bol zničený po tom rozchode. Veď si sa už ani neusmial. Nič. Absolútne si padol na dno.“
Áno, padol. A pri tom to začalo tak krásne, spoznal som ju v autobuse. Vlastne ani nespoznal. Spozoroval. Na autobuse som chodil už 5 rokov, no ani raz som ju tam nevidel. Až niekedy v októbri som si ju prvý raz všimol. Bolo to také krásne dievča, do tváre aj veľmi zlaté. Odhadoval som jej dákych 15 rokov. Už po 2 týždňoch som to nevydržal a spýtal som sa sesternice že či ju nepozná. Povedala že býva v tej istej dedine, že mi pošle na Facebooku jej meno. Pridal som si ju hneď ako mi poslala jej meno. Samozrejme som si pozrel spoločných priateľov a zasypával kamarátky otázkami. Zistil som, že je prváčka na bilingválnom gymnáziu, že má 14 rokov, že chodila do školy vo vedľajšej dedine. 1 novembra som bol u bratranca a napísal som jej. Po prvýkrát. Bratrancovi som ukázal jej fotky a odvážne som prehovoril že do mesiaca s ňou budem chodiť. Keď ku mne po mesiaci a pol prišiel zoznámil som ich. Už sme boli spolu. No medzitým sme sa vzájomne zmotávali, trávili dlhé chvíľky. Pamätám keď som s ňou bol prvý krát von. Nápad vznikol spontánne. Písali sme si a spýtal som sa jej či nejdeme von. Nejako som ju ukecal a tak sme išli. Boli sme spolu možno hodinu, nepočítal som to. Trápne tichá sme zakrývali úsmevmi. Vedel som že to dievča bude moje najmiľúbenejšie. Pár krát sme sa viezli autobusom domov, rozprávali sa, smiali sa. A večer sme si písavali stále. Stále bolo o čom. Nikdy som sa nechcel odhlásiť, vždy sme sa lúčili 15 minút. Keď som po operácii ostal doma na maródke, obidvaja sme si odpočítavali kedy už budeme spolu. Kým bola v škole posielal som jej smsky. Pamätám ako mi na jednu odpísala : „Akurát sme písali diktát keď mi pípol mobil. Učiteľka mi povedala že sa podozrivo usmievam tak mi ho zobrala :D“ Aj keď mi angličtina veľmi nešla, písavali sme si sms aj v angličtine. Písavali sme si po nástenkách príspevky, otázky či spolu chodíme boli nespočítateľné. Raz som ju poprosil či mi nezakáže fajčiť. Ale poprosil som ju aj o motiváciu ktorú som si sám vymyslel. Za 2 týždne bez cigarety mi dá pusu. Celé 2 týždne som vydržal. Pre tú pusu by som vydržal všetko. Preto vzdanie sa vzdanie sa 10 cigariet ktoré som denne vyfajčil bolo ľahšie. O 2 týždne sme išli ako každý deň spolu v autobuse. Sedela vedľa mňa a niečo písala do mobilu. Za chvíľu mi prišla sms: „Ja viem, ja som nezabudla, ale kde?“ Povedal som jej že vystúpim s ňou a pôjdeme sa spolu prejsť. No pusy som sa nedočkal. Bolo ťažké urobiť prvý krok. Tak sme šli spolu večer von. Prechádzali sme sa asi 2 hodiny a keď som mal ísť domov tak zostala stáť a nevedela čo urobiť.
„Mám ti pomôcť?“ usmial som sa na ňu.
„No môžeš,“ pozrela na mňa s nádherným úsmevom. Prišiel som k nej, objal som ju a na sekundu sa naše pery stretli. Len taký letmý bozk. Rozlúčili sme sa a išli sme každý domov. Keď som prišiel domov a ľahol si do postele prišla mi sms: „Prepáč bolo to ťažké, nabudúce to bude lepšie. Dúfam. ILY.“ Bol piatok. Celý víkend som sa tešil na pondelok. Divné keď sa študent teší na pondelok. No ja som sa tešil na ňu. Na jej krásny úsmev, krásne hnedé oči, krásne hnedé vlasy. V živote som nevidel dokonalejšie dievča a krajšie dievča. No tie chvíle s ňou plynuli tak rýchlo. Prišiel som domov, začali sme si písať. Dohodli sme sa že začneme spolu chodiť. Ľúbili sme sa tak neuveriteľne silno. Do 4 hodín tam bolo okolo 60 lajkov a niekoľko gratulačných komentárov. Veľa ľudí si už dávnejšie všimlo ako to medzi nami iskrí. Doživotne si zapamätám ten dátum. Pondelok 12.12.2011. Na druhý deň mala meniny. Okrem tej jednej pusy a objatí sa medzi nami nič neudialo. V autobuse som jej dal bonbonieru a zablahoželal som jej. S úsmevom mi povedala že to bol jej prvý tohtoročný meninový darček. Že jej ešte ani doma neblahoželali. Ani neviem ktorá to už bol deň, no išli sme von ako každý večer. Išiel som ju odprevadiť domov a povedal som si že už by hádam bol aj správny čas. Pristúpil som k nej a ona mi s úsmevom ako vždy vravela farbu očí: „Zelená, modrá, zelená, modrá,“ bol som zvyknutý, no vždy ma prekvapilo ako sa mi stále mení farba očí. Nahol som sa k nej, usmial sa, zavrel oči a pobozkal som ju. Ten bozk trval asi minútu no ubehol ako keby trval len pár sekúnd. Bol to najsladší bozk aký som kedy dostal. Bolo v ňom toľko nehy, lásky, nevinnosti, krásy. Rozpačito sme sa na seba usmiali, povedali si ako sa milujeme a šli domov. V tú noc som si tú scénu predstavoval asi miliónkrát. Sweetie bola tak krásna, nevinná, zlatá, milá až som sa ju bál na ďalšie stretnutie pobozkať. Bolo mi to blbé, hoci sme spolu už asi týždeň chodili. Aby som sa nejako odhodlal tak som sa jej po francúzsky opýtal: „Ma cherie, je peux te donner une bisou?“ Samozrejme nerozumela. No bolo to ťažké spýtať sa po slovensky. „Nemôžeš po slovensky?“ spýtala sa s úsmevom. „Po slovensky nie,je to blbé, spýtam sa v angličtine len mi daj chvíľu,“ povedal som. Po pol minúte som sa spýtal: „Can I kiss You?“ „Yes you can,“ odpovedala keď sa dosmiala. Prebozkávali sme sa asi celú cestu. Aj kebyže robím čiarky za každou našou pusou a po každom vyslovení ľúbim ťa, nedokázal by som to spočítať. Sweetie bola jedna úžasná osoba, ktorej som sa úplne odovzdal. Inak ako sweetie, sweetnes, Darling, mi amor som ju ani nenazval. Bolo to moje všetko. Blížili sa Vianoce a ja som nevedel čo jej mám dať. Spýtal som sa kamarátky a tí mi poradila srdce ktoré je rozdelené na 3 polky. Na jednej je nápis girl a na druhej boy. Keď ste ich priložili k sebe dávali špecifické číslo. Aj keď sme už 4 mesiace rozídený, stále tú svoju polku nosím pri sebe. Zavesili sme si ich na krku a za celé 3 mesiace som si ho nedal zo seba nedal dole. Dali sme si dlhý bozk, veď cez sviatky sme sa vidieť mali len na internete. Keď sme sa konečne po 3 dňoch stretli, museli sme si vynahradiť všetky bozky, objatia. Vždy keď sme boli spolu, držal som ju za ruku. Ani raz nepustil, iba keď sme sa lúčili, aj to mi bolo ťažké. Keďže boli vianočné prázdniny, boli sme spolu prakticky stále. Vychutnávali sme si každú chvíľu, tú lásku museli cítiť všetci ktorý okolo nás prešli. Boli to najkrajšie chvíle môjho života. Zmenil som sa. Vo všetkom som videl len tie najkrajšie stránky. Pozitívne myslenie mi nikdy nešlo lepšie. Láskou som sršal všade naokolo. Miloval som ju. Nikdy v živote som nikoho nikdy tak neľúbil. Na Silvestra sme boli spolu. Síce len do dákej 10 lebo sme museli tráviť začiatok nového roka s rodinami. Boli sme spolu 19 dní a ja som ju ľúbil deň čo deň viac. Prišiel som domov chvíľku pred polnocou a presne keď naskočilo 00:00 som jej poslal virtuálnu pusu s textom Milujem ťa. Sú to silné slová, len málokedy úprimne povedané, no ja som to tak cítil. Hneď som si dal aj záväzok že nech sa stane čokoľvek, nepodjebem ju. Že to dievčatko si to nezaslúži, že to dievča milujem najviac ako sa dá. Odvtedy sme boli spolu čo najviac. Stále pripomínanie ako sa milujeme, nežné krásne dlhé bozky, dlhé prechádzky. Kebyže nás niekto pozoruje týždeň, usúdil by že viac zaľúbenejší pár nevidel. Prišla škola a hneď po vyučovaní som sa ponáhľal na stanicu, kde ma už čakala. Chodili sme sa prechádzať do Likavky, ruka v ruke. Po 2 týždňoch som už poznal celú Likavku, Celú cestu v autobuse sme sa prebozkávali, lúčenie bolo vždy najťažšie. Takto to šlo deň čo deň. Boli sme vždy keď sa dalo. Keď sme spolu neboli naživo, tak na internete. Bál som sa o ňu. Bál som sa že ju stratím. Začal som žiarliť. Veď žiarlenie je dôkaz, že niekoho milujeme viac ako seba. Ja som ju ľúbil viac ako celý svet. Zrušili sme si Facebook, založili Twitter. Nový začiatok aj virtuálneho života. Už som žiarlil menej, no vždy sa okolo nej niekto ometal, vždy tam niekto bol. Keď mi raz ukazovala smsky, všimol som si strašne veľa sms od „Maťa“. Viem, bolo blbé zožierať sa psychicky keď som vedel že ona ma ľúbi, že by mi nič zlé nespravila. Ptom nastalo veľmi divné obdobie, prišla ku mne na 10 dní Francúzska, so sweetie sme sa za to obdobie videli 2 krát aj to len na pár minút. Prišiel ples. Ona mala ísť do DK, začalo mi byť divne. Nakoniec skončila v RK v krčme. Tak pred plesom som za ňou bežal v obleku. Na pár minút. Pobozkali sme sa a už som bežal späť. Na plese sme si napísali pár smsiek. Doteraz ma strašne mrzí že som na ten ples išiel. To čo sa tam stalo som sa dozvedel až o týždeň v škole. Pili sme. Každú chvíľu, som pil pri inom stole. Kým som bol pri vedomý, uvedomoval som si že ju nesmiem podjebať. Že ju milujem. No okolo 1 ráno som bol už v takom stave, že som o sebe ani nevedel. Že vraj ku mne prišla jedna druháčka a strčila mi jazyk do úst. Kebyže si uvedomujem, čo robím, nikdy by som to nespravil. Nikdy. Na to som sweetie moc ľúbil. Až príliš. Nezaslúžila si to. Dozvedel som sa to až o týždeň. A v pondelok o 3 dni sme boli v LM s Francúzmi. Kedže som nešiel do Aqvaparku kvôli zlomenine ruky, šiel som so spolužiakmi do krčmy. Samozrejme to by sme neboli mi, kebyže sa nenajebeme. Bola tam taká rýchla obsluha. O hodinu sme každý mlel o niečom inom. A tam som sa ževraj prelízal so spolužiačkou. Podobný scenár ako pri plese. Kebyže mám možnosť znovu s ňou chodiť, nepil by som kvôli tomuto. Človek je neovládateľný. Áno, ako som vravel, alkohol neospravedlňuje naše činy, no je za ne zodpovedný. Keď som sa dozvedel že som v priebehu 3 dní 2 krát podjebal dievča, ktoré tak strašne milujem, tak som bol úplne v piči. No ľutovať bolo neskoro. Nikdy som nič viac neľutoval. Bolo to to najhoršie čo som kedy spravil. A bol som príliš zbabelý na to aby som sa s tým priznal. Správal som sa k nej inak. Bál som sa, že sa to dozvie. Tak moc som ju miloval. V tých dňoch od nej prišla sms: „ Láska je ako mesiac. Keď nerastie, tak sa zmenšuje. Prečo mám pocit, že ta strácam?“. Čo som jej mal povedať?? Že práve prežívam peklo? Že ju strašne milujem, ale urobil som strašnú kokotinu? A že ak sa to dozvie a rozíde sa so mnou, tak ja úplne psychicky zomriem? Lebo ju abnormálne miľúbim. Nedozvedela sa to, ľúbil som ju čím viac viacej. Cítil som že aj ona mňa. No potom som si uvedomil, že aj ona môže podjebať mňa. Začal som sa báť, že ju niekto zmotá. Bál som sa že o ňu prídem. Chodievali sme spolu stále von. Stále sme si dávali bozky, ja som do nich dával čoraz viacej lásky, aby vedela že ju ľúbim. Na Valentína som od nej dostal krásneho plyšáka na ktorého nastriekala kúsok svojej voňavky. Zaspával som s ním. Doteraz ho mám zaveseného v izbe na strešnom okne a vždy keď zaspávam pozriem sa na neho a zaspomínam. 27 februára sme boli spolu zase. Dal som jej otázku, že s kým začne chodiť ak by sme sa náhodou rozišli. Povedala že s nikým. Keď mi dala tú istú otázku, povedal som zo srandy že si asi znova narazím nejakú 14-tku. Keď sa spýtala že viem s kým, povedal som meno kamarátky. Myslel som to zo srandy a myslel som si že to tak aj zobrala. No keď sme si sadli do autobusu, bola iná. Ani úsmev, ani pusa. Sedela pri mne, písala nejakú sms v angličtine. Poslala ju kamarátovi. Nasralo ma to. Celú cestu som sa pozeral von oknom a rozmýšlal prečo mi to stále robí. Keď som prišiel domov na twitteri sme sa po prvý krát pohádali. Povedala že nech si idem za kamarátkou, že už ani nevie či ma ľúbi. Že sa rozchádzame. Ranilo ma to. Nemal som silu to zachrániť. Polka hlavy to chcela udobriť, druhá polka si povedala že keď to chce nech to má. Ja viem, mal som bojovať. Miloval som ju strašne moc. Nemôžem napísať celý náš príbeh. Bolo by toho veľa. Nemôžem popísať každé stretnutie, každú pusu. Jedna vec je že by mi na to jedna nočná nestačila a druhá že by som to ani psychicky nezvládol. Nemôžem napísať všetky tie smsky. Nedokážem popísať ako moc som ju miloval, ani opísať ten pocit ako som každú noc zaspával so slzami. Náš vzťah trval 11 týždňov, boli to najkrajšie týždne môjho života. Za celé 4 mesiace odvtedy sme sa stretli len raz. Dnes, keď som jej zaniesol poviedku. Dúfam že ju ešte stretnem a ostaneme aspoň kamaráti, keď už nič viac nechce. Každý deň na ňu myslím. Pre mňa to nebol vzťah na 3 mesiace, ale na 3 životy. Je to jedna úžasná osoba. Nádherná. S krásnym úsmevom, krásnymi očami. Či už zomriem ako 70- ročný alebo 20 ročný, zomriem vo vedomí, že môj prvý a ozajstný vzťah ma naplnil až do konca života. Ak to budeš čítať, ver Lucka, že to bolo moje najkrajšie obdobie v živote. Je t´aime a je sais que pour toi tout est termine . Mais je crois, que une joir…
„A vás čo napadlo začať spolu chodiť?“ spýtala sa nás kamarátka pár dní na to ako sme spolu začali chodiť kým sme čakali na autobus.
„Keď on má také nádherné oči,“ bolo jediné čo odpovedala sweetie so smiechom. Keď nad tým teraz rozmýšlam, mala už vtedy pravdu. Veď kebyže ma miluje, neskončilo by to tak skoro s vetou že ani nevie či ma miluje…
Celá debata | RSS tejto debaty