Založ si blog

Náhody neexistujú, časť 2

Prvú časť príbehu nájdete tu: http://james3335.blog.pravda.sk/2013/01/04/nahody-neexistuju/

Vošiel som do krčmy a neprítomne som si objednal pivo. Aj keď bolo dnu veľa kamarátov, rozhodol som si sadnúť von a osamote premýšľať. “Netušila som, že hneď objavím v tejto dedine kamarátov. Ďakujem, že si mi spríjemnil deň. Aj pobyt v dedine. Pôjdeme večer von?” svietili písmenká na mobile. Okamžite som jej odpísal. “Netušil som že hneď v prvý deň prázdnin objavím normálneho človeka. Nie, ja ďakujem, že si ho spríjemnila ty mne. Samozrejme, že pôjdeme. O koľkej? Prídem pred tvoj dom ak tak ok?” stálo v mojej odpovedi. Hneď ako to odoslalo, som si pomyslel že som jej poslal trápnu správu. No odpoveď na seba nenechala dlho čakať. “Hocikedy môžeš prísť, keď zazvoníš pôjdem. Teším sa, a čím som ti ho spríjemnila?” Odpísal som jej okamžite. “Aj ja sa teším. Už len tým že si sa pristavila, a bola si pri mne. To dokonale stačí.” Za pol minúty mi prišla odpoveď. “Jéj ty si strašne zlatý, teším sa už teraz.”
No komu by po tomto nechutilo pivo?

 

Prišiel som pred jej dom, presne ako sme sa dohodli. Vyšla von a mňa zmrazilo. Vyzerala nádherne. V kraťasoch , v krátkom tričku, vlasy rozpustené. Bola úplne nádherná. Usmiala sa. Voňala letom .

„No čo, kam ideme?“ spýtala sa.

„No neviem, bojím sa s tebou ísť do dediny. Bude sa okolo teba točiť veľa ľudí,“ povedal som jej.

„Prečo si taký zlatý?“ spýtala sa s úsmevom.

„Ale ja? Ja som len úprimný. Nič viac, nič menej,“ odpovedal som.

„Tam odkiaľ som prišla nikto taký nebol, naozaj nik,“ obdarila ma ešte krajším úsmevom.

„Nó, to vieš ako. Dedina,“ zasmial som sa.

„Naozaj je tu krásne. Aj keď mi chýbajú moji kamaráti, lenže bohužiaľ bývajú  200 kilometrov odo mňa. Takže ich tak skoro neuvidím,“ povedala.

„Neboj, tu si tiež veľmi rýchlo nájdeš kamarátov. Naozaj veľmi rýchlo,“ povedal som s úsmevom.

„Jéj Kubko, dúfam. A inak Baška je kde?“

„Baška išla do mesta, za spolužiakmi. A inak kam ideš chodiť od septembra do školy?“

„No keďže som odišla z gympla, idem tiež na gympel. Štátny. Ty kde vlastne chodíš do školy?“

„Nó skús si tipnúť,“ povedal som s úsmevom.

„Tiež na gymnázium,“ nechala otáznik visieť vo vzduchu s bodkou hore.

„Presne, pôjdeš mi podať športku, tebe to nejako ide, to tipovanie,“ usmial som sa.

„To je super, že budeme spolu chodiť do školy,“ usmiala sa a pohladkala ma po ruke. Striaslo ma niečím neznámym. Viem len, že to bolo nádherné.

„Áno to je, ideme na kofolu?“

„Kofola zbližuje, tak poďme,“ odpovedala zase s tým jej nádherným úsmevom.

„Presne to som chcel tým naznačiť.“

„Dobre, nemám námietky,“ povedala a išli sme do krčmy. Smiali sme sa na nezmyselných veciach celú cestu. Rozprávali sa a spoznávali sme sa. Krajší začiatok prázdnin som si ani nevedel predstaviť. Každý jeden človek ktorého sme stretli, sa otočil. Chlapci zvlášť.

 

Sadol som si ku nej s dvomi kofolami.  Stále mi to bolo strašne divné, že včera som toto dievča ešte ani nepoznal a zrazu s ňou sedím v krčme, usmieva sa na mňa a má záujem sa so mnou rozprávať.

„A inak odkiaľ to vlastne si,“ spýtal som sa.

„Z východu. Pri Prešove. Také mestečko. Ale tu sa mi fakt veľmi páči,“ usmiala sa.

„Východniarka? No a prísť na Liptov, ale tak ja sa nesťažujem. Žijem si tu fajne, máme tu všetko, od hôr po jaskyne, vodopády, no fakt všetko.“

„Takže ti si taký na prírodu? To sa tak často nevidí,“ usmiala sa.

„No rád sa poprechádzam po doline, nabije ma to energiou,“ povedal som jej úprimne.

„Ty si nejaký iný prototyp chlapca. V tom dobrom slova zmysle. Dokážeš si urobiť zo seba srandu, popri čom vlastne hovoríš pravdu.“

„Nie Lucka, nehovorím, ja princ nie som,“ zasmial som sa.

„Práveže si myslím, že si. Prečo by si nemal byť? Veď žiješ v tom svojom kráľovstve, rozprávaš ako princ, a dokonca sa vieš aj perfektne dvoriť u dievčat,“ pozrela mi do očí. Hovorila vážne, až priveľmi vážne a s tým úsmevom to bola zabijácka kombinácia. To dievča bolo niečo viac. V živote som také nestretol. Nádherná a popritom taká skromná, taká pohodová. Vedela že môže tú krásu využiť a ona sa radšej porozprávala,  nehrala sa na veľkú pani. A to z nej robilo Kráľovnú.

„Lucka, to sa také krásne milé dievčatá rodia na východe? V živote som ešte také krásne dievča nevidel. A také normálne, že to až k sebe nejde. Práve si mi zmenila názor na normálnu osobu,“ povedal som jej.

„Páčiš sa mi Kubko, pripadá mi to ako v nejakej knihe. V nejakom filme, ktorý je nejaký až príliš nereálny. Presťahujem sa a o deň na to stretnem teba. Že to nie je sen? Prosím, presvedč ma o tom,“ usmiala sa pozrela na mňa.

„A ako Lucka? Poštípať ťa?“ usmial som sa a rozmýšľal som nad jej slovami. Bol som v rozpakoch. Nechcel som si to vysvetliť po svojom.

„Poštípať? To nebude priveľmi romantické, ja som náročná. Ako šípková Ruženka, chcem sa zobudiť zo sna, a chcem aby to bola realita,“ zasmiala sa.

„Šípková Lucka, ako ťa prebudiť? Veď žiješ. A mám pocit že ja som v sne. Príde mi to naozaj nereálne, že by si ma tu žiadala o pusu. Prepáč, ak som si to vysvetlil inak,“ povedal som a ospravedlňujúco som sa usmial.

„Nie Kubko, vysvetlil si si to dobre. Samozrejme ak ti to neurobí problém, teda vlastne ani neviem, nemáš frajerku? Až teraz so si uvedomila, že môžeš mať,“ pozrela na mňa.

„Nie, urobí mi to radosť, najväčšiu radosť na svete. A nemám. Samozrejme, že nemám,“ usmial som sa a pobozkal som ju. Narýchlo. Nahol som sa a dal som jej letmú pusu. Keď som sa posadil všimol som si ako jej žiaria oči. Pripadal som si ako v sne.

„Vieš čo? Poďme sa prejsť do tej doliny,“ povedala mi vzápätí.  Ostal som ako paralyzovaný. Nenapadlo ma, že by sa išla so mnou prejsť na moje obľúbené mieste na celom svete.

„Ty si dokonalá,“ povedal som a postavil som sa.

„Nie Kubko, ja som obyčajná, ale ty si dokonalý,“ povedala.

„Každá veta ktorú povieš je taká krásna, až tomu nechápem,“ povedal som úprimne.

„Dávaš mi inšpiráciu pre moju fantáziu. Fantázia káže ísť s tebou a byť s tebou čo najdlhšie,“ povedala.

„Asi mám chorú hlavu, no tá si predstavuje ako som s tebou každú jednu chvíľu cez prázdniny, ako sa rozprávame a ako si pri mne. To je jedno z tých najkrajší prianí, ktoré mám,“ povedal som jej a usmial som sa.

„Kubko, sľubujem ti, že budem s tebou každú jednu voľnú chvíľu,“ usmiala sa na mňa.

„Lucka, som najšťastnejší človek v tejto chvíli, ďakujem ti, veľmi,“ povedal som a ona ma chytili za ruku. Tak sme kráčali smerom k hore ruka v ruke.

 

„Vieš, som rád, že si sa sem prisťahovala. Dedina vymierala, nik zaujímavý tu už nebol. Všetci sú celé dni na nete, vonku stretnem málokoho,“ povedal som jej.

„Aj ja som rada, že som sa sem prisťahovala. Nový ľudia, nové prostredie. Bála som sa, že si budem zvykať veľmi ťažko. Ďakujem, že si mi to spríjemnil. Od kedy sme sa stretli som ešte na minulosť nemyslela. Stále myslím len na tvoj úsmev, na tvoje oči. Na teba. Na nič iné. Vieš, som názoru, že náhody neexistujú. Všetko je osud, všetko je ako má byť. Presťahovala som sa, aby som spoznala teba. Tak to vidím ja Kubko,“ povedala a pozerala sa do zeme.

„Náhody neexistujú, máš pravdu Lucka. Stretli sme sa lebo sme sa stretnúť mali. Lebo to tak chcel osud,“ povedal som a pobozkal som ju. Neprotestovala, pritiahla si ma k sebe a bozky mi opätovala. Len tak sme tam stáli a bozkávali sa. Nielen, že bola nádherná, vedela sa aj nádherne bozkávať. Vedela všetko, vedela že sa mi to páči a preto neprestávala. Trvalo to možno 3 minúty, no mne to prišlo ako 3 hodiny. Bol som nabudený, zaľúbený až po uši a k tomu vyslyšaný od toho Najvyššieho. Prišla mi do cesty Lucka. A urobila ma šťastným človekom.

 

„Baška, tak odvčera s ňou chodím,“ povedal som na druhý deň Baške.

„Vedela som, že to tak dopadne. Vyzeralo to tak,“ usmiala sa na mňa.

„No proste to dopadlo tak ako to dopadlo. A som rád. Veď si videla aká je. Také dievča sa nevidí každý deň,“ usmial som sa na ňu.

„V tomto máš pravdu. A ak ju ľúbiš, čo je viac než pravdepodobné, tak buďte šťastný. Kedy ju uvidím?“ spýtala sa.

„No aj večer ak chceš, zavolám ti, ak chceš,“ povedal som jej.

„Samozrejme, že chcem!“

„No vidíš, pôjdem po ňu a zavolám ti okej?“

„Jasné, najprv ty, potom ja,“ zasmiala sa.

„Vieš, že s láskou najprv musím byť ja,“ povedal som.

„Ja ti to neberiem Kubi, buď s ňou hlavne štastný,“ povedala mi Baška s úsmevom.

„Neboj sa, budem,“ odpovedal som úprimne.

 

„Vieš čo? Si moja a nezmeníš to. Nedám si ťa nikomu. Nikdy,“ povedal som Lucke večer.

„Vieš čo? Si môj a nezmeníš to. A nemusíš sa báť, nikomu sa dať nechcem, iba tebe, navždy,“ odpovedala Lucka krásne.

„A jedného dňa sa zoberieme, a budeme mať malých sopliakov, a budeme si žiť v Hyde Parku, a keď si zmyslíme, budeme spávať pod hviezdami, tu u nás na horách,“ povedal som jej už môj návrh.

„No tak to som zvedavá, ako to chceš splniť miláčik, ale verím ti. Pod hviezdami chcem s tebou zaspávať, to je samozrejmé,“ odpovedala s úsmevom.

„A nebude ti vadiť tá zima? Veď si predstav, že budeme chcieť spať pod hviezdami v januári. To bude riadna kosa,“ povedal som jej so smiechom.

„Tak v tom prípade mi bude teplo, lebo ma budeš hriať ty, a nech to je hocikedy, hocikde, budem s tebou, to je jedno naozaj kedy a kde,“ povedala mi.

„Milujem ťa strašne moc Lucka,“ povedal som jej a pobozkal som ju.

„Aj ja teba Kubko, aj ja teba,“ odpovedala a na dôvažok mi dala pusu.

„Vieš, sú okamihy, ktoré človek chce, aby nikdy neskončili, tento patrí medzi ne, a myslím, že všetky s tebou budú k nim patriť,“ povedal som jej celý zamilovaný.

„Som si istá, že tým okamihov bude veľa, a som si istá ,že ich prežijeme spolu, “ povedala a pobozkala ma.

„Sú dva druhy dievčat, jeden je druh Lucka, no bohu žiaľ poznám iba teba, ktorá by do tejto skupiny patrila,“ povedal som a usmial som sa. „A druhý druh je dievča obyčajné, a tam patria všetky dievčatá. Aby som mohol triediť, poviem pár indícii pre druh Lucka. To dievča musí byť také nádherné ako ty, zlaté ako ty, milé ako ty, rozkošné ako ty, a musí ma ľúbiť tak ako ty,“ dopovedal som.

„Bože Kubko, kde som len doteraz trčala? Si taký milý, och Bože, naozaj ťa milujem,“ odpovedala s úsmevom.

„Pozor, váž slová láska. Miluješ alebo ľúbiš? Tam je veľký rozdiel. Plus si možno len namotaná, ani tam láska ešte nemusí byť,“ povedal som jej.

„Dajme tomu, že ťa ľúbim, rozmýšľala som nad tým, nad milovaním máme ešte čas. Nepoznáme sa dlho, ľúbim ťa, ty ľúbiš mňa. A je to úplne iné ako keď som bola zmotaná. Je to láska zlatko. To sa neboj, mám ťa v hlave, celého stále,“ povedala.

„Vidím to tak isto. Sme naozaj duše na tej istej frekvencii. Rozmýšľame rovnako, nie sme ten istý človek, jedna duša v dvoch telách?“ spýtal som sa.

„Práve si to vystihol, jedna duša v dvoch telách. Empatia, telepatia, láska. Mali sme sa nájsť, aj sme sa našli. Konečne nie som smutná, ale šťastná!“ zvolala Lucka od radosti. Od lásky, od všetkého.

„Och bože, ľúbim ťa za toto všetko. Krásne slová. Pravdivé. Lucka, neprechádzame sa už v tej doline pridlho? Nejdeme niekde?“ spýtal som  sa plný radosti.

„Vieš o tom, že nemám nikoho doma? Príde až v noci, tak ideme ku mne?“ spýtala sa s úsmevom.

„Up to you, je to na teba Lucka, ak chceš, poďme, ja budem len rád, že budeme niekde sami,“ povedal som. A tak sme išli ku nej. So smiechom, so všetkým, ale hlavne s láskou.

 

„Tak to tu máte veľmi pekne zariadené,“ povedal som s úžasom už v chodbe. To som ešte nevidel ďalšiu časť domu.

„Ale to nič nie je, dáš si čaj? Kávu?“ spýtala sa s úsmevom.

„Teba,“ povedal som s úsmevom.

„Máš ma mať,“ chytila ma za ruku a ťahala do izby.

„Zlatko, si si istá?“ spýtal som sa jej keď zavrela dvere na izbe.

„Nikdy som si nebola istejšia, milujem ťa,“ šepla mi do vlasov

Mala oblečené krátke tričko a kraťasy. Začal som ju vyzliekať. Dal som jej ho dole, ukázali sa krásne prsia odeté v podprsenke. Rozopol som ju v priebehu 2 sekúnd. Ľahla si a ja som je začal bozkávať pupok. Rukami som jej hladkal vlasy, tvár. Potom sa postavila a dala mi dole tričko. O pár sekúnd som tam stál v trenkách. Ani tie na mne neostali dlho. Tak som jej nič nenechal a vyzliekol som ju celú aj ja. Potom sa stali veci, ktoré boli také krásne, také zmysluplné. Také zaľúbené.

Nekonečné bombardovanie bozkami nemali konca. Milovali sme sa,  mojkali sme sa, ležali sme pri sebe, dýchali sme sa každým pórom tela. Bol to najkrajší sex v mojom živote, bol to najkrajší moment môjho života. Bolo to len o nás dvoch, bolo to len o láske. Bolo to niečo úžasné. Boli sme len my dvaja, žiadny okolitý svet neexistoval.

 

O dve minúty dvanásť

09.11.2016

Dlho som rozmýšľal či napísať tento článok, či nájde pochopenie, ale píšem ho už len kvôli tým pár ľudom, ktorí ho dočítajú dokonca a možno aj zmenia svoj pohľad na svet. Lebo svet viac »

Planéta Malého Princa

20.10.2015

Malý Princ bol niekoľko hodín preč, a Ruža začínala byť smutná. Nemala sa s kým porozprávať, nik jej nepovedal, aká je krásna. Ostala na planéte sama. Len ona a jej tŕne. Do toho sa ešte viac »

Buď Svetlo

20.10.2015

Chcem Vás sem všetkých zobrať, chcem Vám to ukázať, Chcem Vám ukázať môj priateľský Vesmír, chcem Vám to o tom dobre vo Vašich chrámoch kázať. Mesiac svieti, hviezdy vedú, chcú nám viac »

bukamal, syria

Sýrska armáda dobyla poslednú baštu Islamského štátu

19.11.2017 20:22

Velenie armády vyhlásilo mesto za oslobodené už 9. novembra, nebolo tomu však tak.

potraviny, nakupovanie, obchod, potravina

Poráža pri potravinách kvalita cenu?

19.11.2017 20:00

Slovensko roku 2017 žije životom, aký si ľudia v roku 1989 nevedeli predstaviť.

Líbya, utečenci

Líbya prešetrí predaj migrantov do otroctva

19.11.2017 18:39

Americká televízia CNN zdokumentovala dražby migrantov v Líbyi. Muži sa predávajú za 1200 líbyjských dinárov (asi 340 eur).

danko

Danko: Zamýšľam sa, či sankcie proti Rusku fungujú

19.11.2017 18:00

Za každou vetou svojho prejavu v ruskej Štátnej dume si predseda parlamentu a šéf SNS Andrej Danko stojí a varuje pred čierno-bielym videním sveta.

Kubko Druska

Môžem ti pomôcť iba ukázať smer. Cestu si volíš vždy iba ty sám :)

Štatistiky blogu

Počet článkov: 18
Celková čítanosť: 29091x
Priemerná čítanosť článkov: 1616x

Autor blogu

Kategórie