Jakub Druska

Príbeh je výplodom autorovej fantázie. Akákoľvek podobnosť zo skutočnosťou, je čistá náhoda 😉 „Sweetie“  je anglické slovíčko, ktoré v slovenčine znamená miláčik. Myslím, že veľa ľudí používa toto oslovenie na svojich „miľúbených“ . J

Kubko Druska

„Milujem ťa, hovorím ti to vážne, povedal som ti to predtým už veľmi veľa krát. Aj teraz to myslím so smrteľnou vážnosťou. Chodili sme už spolu, viem nevyšlo to. Spravil som chybu. No aj napriek tomu ťa stále milujem. Nevyhasli moje city. Hovorí sa to trošku ťažko,“ usmial som sa aby som trošku odľahčil situáciu. No neodpovedala mi nič, len mi pozerala do očí, leskli sa jej oči a tak som pokračoval.

„Pozri ja viem, že som spravil obrovskú chybu. Ja ťa beriem ako najúžasnejšiu osobu na svete. Neviem prečo sa neviem odmilovať. Prečo neviem zabudnúť. Možno preto, lebo sme si súdení, a mali sme si prejsť aj touto fázou v našom živote. Myslím, že sme boli spolu aj v minulých životoch a preto sa mi stále odlesk tvojej úžasnej podoby zjavuje vo snoch, predstavách. Ak mi povieš, že ma už neľúbiš, že necítiš ani najmenší záblesk plameňa tak to bude o inom. Tak potom som iba zmotaný chlapec, ktorý verí v niečo, čo sa stať nemôže. Mal som dosť času premýšľať o tom. Zmenil som sa. Pripravoval som sa na túto chvíľku. Dúfam, že nie príliš dlho,“ uzavrel som svoj emočný výlev.

„Celé sa to tak krásne počúva. Ak je to pravda, tak mi prosím nechaj čas na to aby som to absorbovala. Takéto vety sa nepočúvajú každý deň. Ja ti zavolám a stretneme sa,“  povedala a objala ma. Keď sa otáčala, všimol som si slzy v jej očiach. Odchádzal som iným smerom. Domov. Až v polke cesty som si uvedomil, čo som vlastne povedal. Uvedomil si že teraz je to 50/50 a konečne po tých mesiacoch sa dozviem ako to medzi nami naozaj je. Ja som to stále bral ako pauzu. Netuším ako to brala Ona.

„Tak som jej to povedal Maťka. Všetko to čo som porozprával Tebe, som povedal jej,“ povedal som večer mojej kamarátke.

„Konečne som sa na to odhodlal.“

„No vrav, nenapínaj ma. Ako to dopadlo?“

„Popravde neviem. Odišla s tým, že si to musí nechať prejsť hlavou.“

„Neboj dopadne to dobre Kubko. Verím v to a viem, že toto dopadne tak, že za pár rokov Vám pôjdem na svadbu. Bude sa do rána piť a tancovať,“ dala oči k nebu  a na chvíľu sa zasnívala.

„Nesnívaš až príliš dopredu? A ešte mi povedz presné číslo fliaš ktoré na svadbe budú,“ smial som sa už aj ja.

„To neviem presne, ale najviac sa vypije borovičky. Koniferky. Teda ak na tej svadbe budú ľudia ktorý vedia čo je dobré,“ odľahčovala celú situáciu Maťka.

„Idem ja domov, potrebujem sa ešte vyspať. A možno sa konečne zobudiť a zistiť že toto všetko je len sen, ahoj,“ povedal som, objal som ju a išiel som domov. Keď som si o hodinu na to ľahol do postele, vytiahol som mobil, zapol si Facebook a napísal som status: „Zabudnúť na osobu ktorú ste niekedy milovali je ako snažiť sa spomenúť na človeka ktorého ste nikdy v živote nevideli.“ Ani som neodpísal na správy, iba som si v mobile pustil hudbu a snažil sa zaspať. Hrala mi pesnička Jedného dňa od Kaliho, takže som sa skôr zamyslel nad všetkým, ako dokázal zaspať. Ani neviem kedy, som zaspal.

Nebol najlepší nápad zdôveriť sa jej s tým. Isto ju to veľmi prekvapilo. Asi ju ani nenapadlo, že by som mohol ešte stále niečo cítiť. Niečo čo tak dlho trvalo predsa nemohlo tak rýchlo vyprchať. Teda dlho? Netrvalo to dlho, ale stačila chvíľka aby som sa zaľúbil. A prešlo už toľko mesiacov a aj napriek tomu stále cítim ako ju ľúbim. Niekedy si predstavujem, že ten rozchod bol iba sen, a keď ju stretnem  mám problém sa ovládať a neprísť ku nej a neobjať ju, nepobozkať. Je to ťažké, niekedy som bol s ňou väčšinu môjho voľného času. A teraz sa celé dni nudím, sedím, počúvam, fajčím a rozmýšľam. Sem tam niekde vybehnem. Dosť často sa idem len tak prejsť, sadnem si na lavičku v dedine a počúvam hudbu, sedím, kukám do blba a rozmýšlam. Ako povedal Separ: „Mám zvyk, sedím, kukám do blba a fajčím, v princípe rozmýšľam sám neviem nad čím.“ Presne tak to je. A naposledy som dospel k tomu, že sa jej zo všetkým priznám. Aj som sa priznal. A ešte stále neprišla odpoveď. Kto vie prečo. Či sa mi bojí povedať, že už nič necíti alebo čo. A mne už zo všetkého prepína. Rozprávam sa sám zo sebou. Idem jej aspoň napísať sms. Len akú? Idem skúsiť niečo vyčariť. „Sweetie nemusíš sa báť mi povedať zápornú odpoveď, aj keď to by bolo to najľahšie. Proste sa stretnime, povedz mi nie a môžeme kašlať na to, keď už sa inak nedá.“ Odosielam. „Správa odoslaná.“ A som spokojný. Už sa môžem konečne postaviť z postele a ísť do školy.

„Kubi ja som nepovedala nie. Nepovedala som ešte nič. Bolo toho na mňa veľa. Počkám ťa na stanici v meste a môžeme sa ísť prejsť ak chceš. A porozprávať.“ Sms som si našiel za pár minút po tom ako som odoslal tú svoju. Do školy som odhádzal s tým, že nebudem od toho stretka radšej nič očakávať, len by som bol neskôr potom sklamaný.