Deň prešiel veľmi rýchlo. Až prišlo očakávané stretnutie. Stretli sme sa tam, kde veľa krát predtým. Vtedy, ako veľa krát predtým. Išli sme na miesto, kde aj veľa krát predtým. Naše nohy nás tam viedli nejako automaticky. Na miesta, kde sme toho prežili už veľa. Na miesta, kde sme si pred nejakým obdobím ešte vyznávali lásku. Na miesto kde sme sa veľa krát len tak prechádzali a rozprávali. Objímali, bozkávali. Proste na miesto, ktoré bolo na tento rozhovor ako stvorené. Na miesto ktoré v nás vyvolávalo tak veľa spomienok. Na miesto, ktoré mohlo byť pre mňa buď najlepšie na svete, v prípade, že sa dáme zase dokopy, alebo ako miesto na ktoré budem mať rozpačité spomienky, v prípade ak to nevyjde. Vyšlo aj počasie, svietilo slnko. Keďže bola jeseň, bolo chladno. No pre mňa bol zamrznutý svet už niekoľko mesiacov a nemalo to nič spoločné s teplotou. Popravde som teplotu ani necítil. Stal som sa automatickým robotom. Celý deň som mal v mysli len jedno. Len jednu myšlienku, ktorá mi deň čo deň rozkvitala do väčšej časti mozgu. Takže po nejakom čase som už nemyslel na nič iné. Len na to, ako sa so Sweetie budem raz rozprávať. Ako sa raz dáme zas raz do kopy. Aký šťastný budeme. A teraz je tu ten rozhodujúci moment. Čakal som. Chcel som aby začala s rozhovorom ona. Ja som sa vykecal minule, teraz to bolo už len na nej.
„V poslednej dobe až príliš často spomínam na minulosť. Ak mám byť, úprimná, tak mi to chýba. Často, keď na spomínam na nejaké veci, ktoré sme spolu prežili sa usmievam. Aj to len tak inštinktívne. Nech to dopadne, ako dopadne, chcem aby si vedel, že to že sme spolu chodili neľutujem a ani nikdy ľutovať nebudem. Som dokonca rada,“ začala. Dokonca sa aj usmiala. Vyvolala vo mne zmiešané pocity. Vravela to štýlom, ako keby išla zajtra zomrieť. Ale vravela tým najkrajším hlasom na svete. A už som si bol istý, že to nie je žiadny klon, ale Sweetie. Bol som si istý, že krajší hlas, krajší smiech, krajší úsmev, krajšie oči, vlasy, tvár, už v živote neuvidím. Veľa krát mi vraveli kamaráti, aby som sa už vykašlal na Sweetie. Že to nemá už cenu. Jasné ,niečo mi povedz, spravím presný opak. V mojich očiach to bolo to najkrajšie čo ma kedy stretlo. Dievča, ktoré by som nevymenil za nič. Takže pochopiteľne som sa myšlienky na nový začiatok nikdy nevzdal. To bolo to jediné čo som si v tej hlave uložil do priečinka „Important“ a nenechal si to odtiaľ vziať.
„Si prvé a jediné dievča ktoré som miloval. Si prvé a jediné dievča, ktoré vo mne vzbudilo toľko citov.
Si prvé jediné dievča, pre ktoré by som obetoval všetko, celý môj život. Si prvé jediné dievča, ktoré budem ľúbiť až do konca života. Si prvé jediné dievča, ktoré si nenechám vziať zo života, ani keď si ma úplne vyčiarkneš zo svojho sveta. Si prvé jediné dievča pri ktorom sa mi vždy trasú kolená , zakaždým keď ta vidím. Si prvé aj jediné dievča, ktorému patrí moje srdce,“ povedal som. Ani neviem prečo som začal tak priamo. Bez okolkov jej znova vyznať lásku. Lebo ma to v tú sekundu napadlo. Posledné mesiace som sa naučil robiť vždy všetko, čo ma napadlo ako prvé. Naučil som sa že prvá myšlienka je dobrá.
„Si prvý a jediný chlapec, s ktorým som doteraz mala normálny vzťah, vzťah, pri ktorom som niekoho ľúbila viac ako seba. Si prvý a jediný chlapec, s ktorým mám toľko zaľúbených spomienok, spomienok, na ktoré, keď si spomeniem, tak sa mi tlačia do očí slzy a na ústa úsmev. Si prvý a jediný chlapec, ktorý ma dokázal vždy rozosmiať, aj keď som bola smutná a zároveň si mi svojím úsmevom vždy spríjemnil deň. Si prvý a jediný chlapec, ktorého som tak moc milovala, a ktorý má v mojom srdci ešte stále miesto, ktoré sa už nedá odstrániť. Zároveň si prvý a jediný chlapec, ktorý ma tak strašne sklamal. Si prvý a jediný chlapec, ktorému sa bojím už dôverovať. Si prvý a jediný chlapec, ktorý mi rozpráva také nádherné veci, no aj tak sa bojím či sú ešte myslené úprimne,“ vzápätí začala rozprávať ona.
„Poučil som sa. Som prvý aj posledný chalan, ktorý je ochotný podstúpiť také radikálne zmeny len a len kvôli láske. Už som si raz dal záväzok. Porušil som ho. Ak by to náhodou vyšlo, obohatím ho o pitie alkoholu. Tým pádom prestanem piť . Odvtedy som to obmedzil. Už maximálne idem na pivo, a z jedného piva človek blbosti nerobí. Sľubujem,“ povedal som.“Človek ak ľúbi naozaj, ani opitý neurobí blbosť“.
„Sweetie, čudovala by si sa. Spravil som niečo, čo si budem vyčítať do konca života. To svedomie, to uvedomenie závažnosti toho priestupku, je až príliš vyčerpávajúce. Sweetie ľúbim ťa. Nikdy som nič nemyslel vážnejšie,“ celý tento rozhovor sa udial medzi dvoma ľuďmi. Medzi chlapcom a dievčaťom. Medzi 2 ľuďmi, ktorí si pred necelým rokom vyznávali lásku. Ktorí si sľúbili, že ostanú spolu do konca života. Ktorí mali prečítané každú črtu tváre toho druhého. Ktorí vedeli ako sa ten druhý usmieva, bozkáva. Ako rozpráva. Ako žije. Proste poznali sa. Poznali si každý jeden kontrast v očiach. Spoznali by sa, aj keby sa stretli o niekoľko rokov neskôr. To je paradox vzťahu. Druhý expartner môže podstúpiť niekoľko zmien, čo sa týka výzoru, ale ak sa o pár rokov stretnú, vycítia prítomnosť toho druhého, prítomnosť spriaznenej duše. Hádky o to kto koho miluje viac, sú niekedy až smiešne. Veď ide o to aby vo vzťahu bola harmónia. Aby sa milovali tak isto. Aby náhodná badateľnosť väčšej lásky neskončila rozchodom. Nie nie som žiadny psychológ, som len človek ktorý zažil pravú lásku. Som niečo ako pouličný filozof, ktorý sa snaží ľuďom pomáhať. No v prvom rade by som sa mal naučiť pomôcť sám sebe. Celý tento rozhovor sa udial na jeseň, v októbri. Všade po zemi boli listy zo stromov. Celý tento rozhovor sa udiaľ na mieste, kde keď sme pred niekoľkými mesiacmi stáli naposledy, tak sme si jemnými dotykmi zhadzovali z vlasov sneh. Celý tento rozhovor sa udiaľ v harmónii zo srdcom. V harmónii zo svetom. Celý tento rozhovor sa ukončil objatím a slovami, že nám to obom veľmi chýbalo. Fúkal vietor a mi dvaja sme stáli v objatí. Rozhodnutý sa už nepustiť.“Maťka naozaj nám to vyšlo. Ani si nevieš predstaviť aký som strašne rád. Ako som po toľkých mesiacoch konečne dosiahol vrchol môjho života.“ Takto to stálo v smske o 2 hodiny neskôr. „Kubi ani nevieš ako sa teším s tebou. Som taká šťastná že ste zase spolu. Ani si nevieš predstaviť. Prajem vám veľa šťastia.“Bolo to presne 227 dní od nášho rozchodu. Bolo to presne 274 dní od nášho začatia vzťahu. Prvého. Ten pocit sa nedá popísať. Ten pocit, že vás ľúbi niekto ktorému ste ochotný položiť ku nohám celý svet. Ten pocit, že tá láska nikdy úplne nevyprchala. Ten pocit, že máte pri sebe človeka, ktorému sa môžete so všetkým zdôveriť, všetko mu povedať. Mať pri sebe nádherné a múdre dievča, ktoré srší energiou. Ktoré srší lásku. Ten pocit opätovanej lásky je skutočne neopisateľný.
Nový začiatok bol skutočne ťažký. Za tie mesiace sme sa naučili žiť bez seba, takže bol nezvyk byť spolu zas tak často. No napriek tomu bol nádherný. Znova prechádzky, znova rozhovory, znova tuľkanie. Znova slová lásky. Stretli sa dvaja stratený. Celý život som sa snažil všetko precítiť. Do všetkého dávať cit. Všetko robiť v láske. Keď som niečo písal, písal som to s pokorou a láskou. Keď som niečo hovoril, bolo to v pokore a láske. Sweetie som nikdy neprestal milovať. Ono sa to nedalo. Nech som sa snažil ako som chcel, nikdy som sa nezbavil myšlienky na ňu. Láska k nej v mojej hlave trónila ako kráľovná a robila rozsiahle machinácie, až mi prerástla cez hlavu. Každý, kto ma niekedy počul, ako o nej rozprávam, mi povedal, že ja to dievča neľúbim, ale že ho milujem. Reku mali pravdu, možno som sa s tou myšlienkou bál bojovať. Snažil som sa to všetko poprieť. Bezprávne som ju odcudzoval, len aby si niekto nevšimol že ju stále ľúbim. A hen, prešlo pár mesiacov a našli sme si cestu k sebe. Naozaj mi tie večerné prechádzky s miľúbenou strašne chýbali.
„Sweetie, až teraz môžem s istotou povedať, že ťa naozaj ľúbim. Prešli sme dlhou fázou pauzy. A obstáli sme obidvaja. Tešil som sa na tento deň. Dúfam, že to bolo naposledy a že už budeme spolu až do konca dní,“ povedal som jej svojské vyznanie lásky a pobozkal som ju. Bolo to v piatok, deň po tom ako sme spolu začali znova chodiť. Bozk mi obetovala. Bol to ten najkrajší bozk v mojom živote. Počas tých mesiacov som márne hľadal podobnosť s inými dievčatmi. S takou láskou a nehou sa vedela bozkávať len a len ona.“Kubi aj ja ťa ľúbim. Naozaj. Bol to dlhý čas, ale som rada že sme si zase našli cestu k sebe. Ľúbim ťa miľúbený,“ povedala a objala ma.
„Je to len take ľahké? Povedať dievčaťu, že ho ľúbiš a ono začne s tebou chodiť?“
„Kubi ja neviem. Môže to byť pod vplyvom rôznych faktorov. Pravdepodobne ťa ešte stále ľúbi. Možno len nechcela prísť za tebou prvá. Ako tak ju poznám, je to silné dievča. No možno s tebou začala len z nudy. A do vzťahu ju pritiahla nostalgia. Možno len robí pokus a chce vedieť či s tebou vydrží aj teraz. Možno len nechce aby si trpel. Máš tu množstvo variant. Ale ja si myslím, že ťa ešte stále ľúbi. Veď uvidíš po čase. Na vzťah treba čas, to vieš,“ odpovedala mi Dads.
„Neviem či by mi spravila práve ona to. Že by so mnou začala len tak. Ona neni z tých,“ vŕtalo mi hlavou.
„Kubi, nikdy nevieš. Dokonca ani nevieš či ti odpustila to, čo si jej spravil vo februári.““To máš pravdu, to netuším. Ale keď ja ju poznám. Ty tomu nepochopíš. Ty si s ňou nechodila. Stále vravím, že som s ňou chodil dlho, no chodili sme spolu iba 11 týždňov. No ja to beriem za dlhé obdobie preto, lebo už vtedy som chcel, aby to nikdy neskončilo. Už vtedy som vedel, že je moja vyvolená. Malo to tak byť. Tá pauza nastať mala. Aspoň si budeme teraz viac vážiť nás vzťah. Ja sweetie a ona mňa.“
„Ako myslíš Kubi,“ kapitulovala Dads a usmiala sa.Chodili sme spolu v zime, zase sme spolu začali pred zimou. Ten sneh je taký čistý, taký očisťujúci. Verím že nám ten sneh prospeje aj teraz,“ ukončil som rozhovor.Na druhý deň som vstal o niečo skôr. Len aby som sweetie napísal sms. Napísal som jej, že ďakujem za tie dni keď sme spolu a že sa teším aj na tie roky ktoré máme pred sebou. Na celý život.
Celá debata | RSS tejto debaty