Jakub Druska

Vydých dymu cigarety v zime, ma normálne núti fajčiť celý rok predtým. Je to jedna z vecí ktoré na fajčení milujem. Keď je von zima, tma a ja vydýchnem obrovský kúdol dymu. Vtedy sa cítim ako kráľ. Ako kebyže som vydýchol preč všetky negatívne myšlienky na ktoré v tú chvíľu myslím. K tomu pesnička. Tak ako aj teraz. Kráčal som ku Sweetie. Kráčal som a čo krok, to som bol bližšie k nej. Bližšie k môjmu jedinému žijúcemu šťastiu. Kto nezažil nepochopí. Neviem ako by som to vysvetlil. Nedá sa. Je to jediné dievča, ktoré som kedy miloval. Bolo to moje prvé dievča. Nikdy som si už nenašiel od rozchodu iné dievča. Mal som vysoké nároky. Každé som s ňou porovnával. A popritom dúfal že sa ku mne vráti. Povolanie kurviča ma už nebavilo. Potreboval som ju. A teraz, keď je so mnou, som si viac než istý, že budeme spolu do konca života. Minimálne, ak nie viac. Jediné, v čo dúfam je, že to nie je sen. Lebo už som viac takýchto snov mával. Dlhé mesiace sa mi o nej snívalo. Dlhé mesiace som si to predstavoval. Konečne som začal veriť v tajomstvo príťažlivosti. Čo máš v hlave, to prežívaš.

„Sweetie, veríš v zákon príťažlivosti?“ spýtal som sa jej o pár minút.

„Vieš že ani neviem aký mám na to názor? Možno že existuje nejaká vyššia moc.“

„Už v to verím. Keď si pestuješ v hlave nejakú myšlienku, po nejakom čase sa ti zhmotní. Živým príkladom si ty. Inak už som ti vravel, že máš nádherný úsmev, oči, a že si celá krásna?“

„Už asi miliónkrát. Inak zelené máš teraz oči,“ usmiala sa na mňa.

„Sweetie, milujem ťa, najviac na svete“ pozrela na mňa smutným pohľadom. A odpovedala mi bozkom. Objala ma.

„Robíš si stále čo chceš. Neučíš sa. Prepadáš. Máš zákaz. Žiadny počítač, žiadne chodenie von. Kým si neopravíš známky,“ povedala mi už ani neviem koľký krát mama. A zaujímavé je, že stále vraví, že sa učím pre seba. Musí mi pokaziť aj tie chvíľky ktoré som mohol mať so sweetie. Všetko, stále. Začínal december, za pár týždňov, máme osláviť výročie, čo sme spolu začali prvý krát chodiť.

„Kubko idem na víkend ku sesternici. Budem tam do nedele. Takže sa už neuvidíme.“ stálo v sms. Ani ľúbim ťa ani nič. Mrzelo ma to, lebo sme boli dohodnutý na každý deň. No tak som ostal doma.

V pondelok som prišiel do školy a počul som, že ma v triede hľadala kamarátka. Šiel som za ňou.

„Kubko ti ešte chodíš s tým dievčaťom?“ spýtala sa ma.

„Áno, a bola to najlepšia voľba akú som kedy urobil,“ odpovedal som s úsmevom aj napriek jej kamennej tvári.

„No neviem. Bola som v sobotu na zábave v rk. A videla som ju. Máš jej fotky na internete, tak ju poznám. Aj som vás spolu videla. A pokiaľ si dobre pamätám, tak spolu chodíte. Preto mi nešlo dokopy keď som ju videla s tým chlapcom,“ povedala mi so smutnou tvárou.

„S akým chlapcom?“ vyšlo zo mňa po chvíle.

„No videla som ju sa bozkávať s jedným chlapcom. Prepáč Kubko, ale videla som že si taký šťastný. Nechcela som aby si trpel.“

„Áno bola v meste. Ale si istá? Že to bola ona?“ spýtal som sa. Zahmlievalo sa mi pred očami.

„Áno, bola to ona.“ Po tých slovách, som sa neudržal. Cítil som niečo teplé na lícach. Slzy mi stekali po tvári, kamarátka ma objala so slovami, že jej to je ľúto. Neplakal som od nášho rozchodu. Nevedel som čo robiť.Je pondelok. 12.12.2012. Presne rok od nášho začiatku nášho vzťahu. Za chvíľu príde Sweetie. Som veľmi zvedavý, čo mi povie na to, čo som sa dozvedel pred pár hodinami. Akurát vystupuje z busu.

„Ahoj,“ povedala mi.“

Čau,“ povedal som a usmial som sa. Nechcel som aby niečo vytušila. Išli sme sa prejsť tam, kde vždy. Na naše miesto na okraji mesta.

„No čo? Ako bolo u sesternici?“ spýtal som sa.

„Ale vieš. Nuda bola, a ty si mal aký víkend,“ odpovedala rýchlo s tým, že chcela ukončiť túto tému.

„Dobre. A čo ste boli?“ spýtal som sa s umelým úsmevom.

„No veď u nej.“

„Sweetie? Čo mi povieš na to, že som počul že si sa objebávala s nejakým chlapcom?“ spýtal som sa na jeden nádych? Cítil som pálenie v očiach.Nadýchla sa, smutne sa na mňa pozrela.

„Kubko prepáč. Ja som ti klamala. Mám ťa rada, no neľúbim ťa už tak ako predtým. Začala som s tebou chodiť len kvôli tomu aby si nebol smutný. Prepáč,“ odpovedala mi po smutnou tvárou. Rozplakal som sa v ten deň už druhý krát. Nikdy v živote som nepočul nič horšie. Miloval som ju. Bol som ochotný jej odpustiť to podjebanie. Ja som to bral tak, že bola opitá a chcela sa mi pomstiť. Ale tieto slová ma dostali. Otočil som sa a šiel som preč. Čo najďalej od nej. Neotočil som sa. Kráčal som rýchlym krokom. Čo krok, to väčšia bolesť. Čo krok, to sa mi srdce lámalo gigantickou neopisateľnou bolesťou. Čo krok, to mi z tváre spadol na zem slaný oceán sĺz. Čo krok to som bol pevnejšie rozhodnutý. Život mi padol ako domček z karát. Už nevnímam nič. Iba bolesť. Už iba chuť nežiť. Blikajú dve červené svetlá na prechode cez koľajnice. Zdiaľky vidím že ide rýchlik, ktorý nespomaľuje. Rýchlik ktorý nestojí v Ružomberku. K životu už nemám žiadny dôvod a ku smrti toľko rôznych dôvodov. Problémy s rodičmi, problémy v škole. A dievča ktoré milujem mi bodla nôž do chrbta. Milujem ju. Ako mi to mohla spraviť? Vlak je odomňa už iba na pár metrov. Zatváram uplakané oči, a skáčem na koľajnice…