Kráčal tmou. Kráčal nocou. Cítil chlad. Pod nohami mu chrapčal sneh. December býva krutý. Zrazu nízke teploty, všade sneh. Ľudia si ešte nezvykli ani na chladnú jeseň a už je zima. Kráčal cestou, po ktorej nešlo žiadne auto. Išiel sám. V hlave mal pocit strachu, ktorý zakrýval myšlienkami na iné veci. Samozrejme, že strach je strašný oponent, nad strachom tak ľahko nevyhráte. Opantá vás. V tme cítite, ako sa hýbu stromy. Registrujete každý zvuk. Bojíte sa, že zrazu niečo vybehne a zabije vás. Strach je slizký, rozlezie sa do každej časti mozgu. Po čase už nemáte strach z neznámeho zvuku vo vašej prítomnosti. Za chvíľu začneš myslieť na horšie veci. Začnú sa ti v hlave hemžiť negatívne myšlienky. Začneš sa báť, že sa rozíde s tebou frajerka, že ostaneš sám. Do toho ti napadne myšlienka, ako na teba vybehne nejaký chladnokrvný zabijak. Ako ťa surovo dokope a neskôr podreže. Začneš rozmýšľať, čo ak by na teba vybehol obrovský pes, medveď. Zrazu sa z jedného formátu strachu, stane nekonečno sa rozmnožovací nával vecí, ktorý ani z ďaleka nezahŕňa všetky faktory strachu. Pomaly sa blížil domov. Čím bližšie k domu bol, tým rýchlejšie mu bilo srdce. Po pár metroch sa rozbehol a čo najrýchlejšie bežal ku domu. Keď zatváral dvere, cítil, akoby mu spadla veľká ťarcha z pliec. Usmial sa, a na strach už vôbec nepomyslel.
Smial sa. Nevedel prestať. Akurát mu kamarát dopovedal jednu skutočne vtipnú historku. Nevedel sa prestať smiať. Bolo to úprimné. Na duši mal hrejivý pocit. Zrazu si pomyslel, že dokáže všetko. Pomyslel si, že už neupustí a všetky jeho ciele sa uskutočnia. V tej eufórii, spôsobenej hormónmi pri smiechu nepochyboval o ničom. Zrazu sa začal smiať iným smiechom. Tajuplným. Už vedel, že mu nič nebude stáť v ceste. A ak aj bude, zbaví sa ho.
Sedel v izbe. Premýšľal. Práve sa s ním rozišlo dievča. Vzalo ho to. Nikdy by si nebol predstavil, že raz ho na kolená položí žena. Nevedel sa z toho spamätať. Len sedel a pozeral do éteru. Vypol myslenie. Bol úplne mimo. Vyzeral ako mŕtvy.
„Kubo, sestra mi povedala, že si v izbe,“ vošiel do izby jeho kamarát.
„Kubo?! Si v pohode?“ prešiel k nemu, začal ním triasť, no ten sa ani nepohol. Ani nežmurkol. Stále pozeral do mima, neprehovoril ani slovo. Kamarát mu začal mávať dlaňou pred očami, fackal ho a nič. Po 10 facke ním trhlo. Prešiel z neznámeho bodu na stene na kamarátove oči.
„Kubo, čo sa stalo? Vieš ako som sa zľakol? Čo to máš s očami? Máš ich úplne vyplakané. What´s up?“
„Poď“, povedal Kubo a postavil sa. Na otázky kde neodpovedal. Nepovedal nič. Len si išiel dopredu. Išiel zničený, zhrbený, s hlavou zaborenou do zeme. Vošiel do krčmy, kúpil 4 fľaškové pivá a vyšiel von. Kamaráta doviedol na jednu lavičku v dedine. Sadli si a otvoril si pivo…
Koniec prvej časti.
Facebook: Kubko Druska
E-mail : druskajakub@gmail.com