Náhody neexistujú

4. januára 2013 13:42, Prečítané 3 964x, Kubko Druska, Nezaradené

Bola to náhoda. Alebo osud? Kráčal som po ulici, boli prázdniny, šiel som s kamarátkou. Rozprávali sme sa o bežných veciach, keď zrazu okolo nás išlo dievča. Usmialo sa a zastavilo sa pri nás.
„Čaute, neviete kde nájdem obchod?“ spýtala sa s úsmevom.
„Rovno po tejto ulici, a potom zabočíš doprava a máš ho, alebo počkaj pôjdeme s tebou, Baška nebude to vadiť, že?“ pozrel som sa na Bašku a sprisahanecky som žmurkol.
„Samozrejme, že nie. Inak ja som Baška,“ odpovedala a podala ruku neznámej dievčine.
„Ja som Kubo,“ povedal som a typicky francúzskym pozdravom som ju pobozkal na líca.
„Teší ma, ja sa volám Lucia. Včera sme sa tu nasťahovali, takže najbližšie roky prežijem v tejto dedine,“povedala s úsmevom.
„Jéj, takže ťa tu uvidím častejšie?“ spýtal som sa, nerozmýšľajúc nad tým čo vravím.
„Kubko, zavri prosím ťa ústa,“ povedala Baška a strčila do mňa, Lucka sa samozrejme začala smiať.
„No áno uvidíme, teda dúfam,“ povedala s úsmevom.
„Hej vy dvaja, poznáte sa 2 minúty. Koľko máš vlastne rokov?“ spýtala sa Baška.
„Mám 16 a vy?“ odpovedala s úsmevom. Tým úsmevom ma zabíjala. Mala ho taký krásny. Priam božský. Zahľadel som sa jej do očí, mala ich krásnej hnedej farby. Vlasy mala tiež hnedé, telo mala v dokonalej línii. Merala o pár centimetrov menej ako ja. V hlave som mal čisté psycho. Nechápal som, čo sa so mnou robí.
„Ja mám 16 a Kubko 17,“ prebrala Baška iniciatívu, keď videla, že ja som duchom neprítomný.
„A inak vy dvaja spolu chodíte? Lebo sa k sebe hodíte,“ spýtala sa Lucka so záujmom v očiach.
„Nie, nechodíme,“ začala sa smiať Baška. „My sme len niečo ako najlepší kamaráti.
„Len ma to zaujímalo,“ povedala Lucka.“Toto bude asi ten obchod že?“
„Áno je, počkáme ťa von? Môžme ťa ísť odprevadiť domov. Aspoň budeme vedieť kde bývaš,“ povedal som jej a usmial som sa.
„No ak vám to nepokazí plány môžte, budem len rada. Aj tak tu nikoho nepoznám,“ povedala to niekomu v oblakoch, až potom prešla po nás pohľadom.
„Nie, nepokazí, my sme sa len túlali, netušili sme, že stretneme niekoho zaujímavého. Zaujímavý to život, konečne sa mi tu začína páčiť,“odpovedal som pre zmenu ja nohám, až neskor som sa odvážil pozrieť Lucke do očí. Usmiala sa a vošla do obchodu.
„Neflirtuj toľko, nie je to zdravé,“ začala si ma doberať Baška so smiechom.
„Veď som sa iba zoznamoval. A so mnou by nič nemohla mať, všimla si si ako vyzerá? Tá určite berie chlapcov z 1 ligy. Na mne nemá čo vidieť, za to ona je krásna,“ povedal som Baške.
„Je krásna naozaj, ale prišla mi úplne normálna, tak sa nechajme prekvapiť. Naozaj je v pohode. Tak to nevzdávaj hneď.“
„Čo nemám vzdávať?“ spýtal som sa prekvapene. Veď mi nemohla vidieť do hlavy, to že som sa záľubil nemohla vedieť.
„Kubi, to že si sa práve zamiloval, si museli všimnúť aj vtáky ktoré leteli okolo,“ usmiala sa na mňa. A do toho vyšla z obchodu Lucka. Kráčala si ako kráľovná s taškou v rukách. Držala ju dvoma rukami, vyzeralo to že bola plná.
„Dovolíte slečna, aby som vám pomohol?“ usmial som sa a ani som nečakal na odpovedať a už som držal tašku v ruke.
„To sú tu všetci taký galantný? Musela som spraviť veľký nákup, ešte máme prázdnu ľadničku,“ povedala s úsmevom pre zmenu mojím rukám.
„Nie nie je každý taký. To len Kubko sa veľmi často hrá na princa, a dokonale každému pomáha, že?“ pozrela na mňa a žmurkla Baška.
„Preháňaš Baška, nehrám sa na princa, ja už princom som,“povedal som hrdo, čím som rozosmial obe dievčatá.
„Zvykni si, niekedy je až príliš nacítený,“ povedala Baška Lucke.
„Nie Baška, len mi nerobí problém robiť si srandu sám zo seba, život sa tak ľahšie prežíva,“povedal som, no to sme už stáli pred novostavbou. Dal som Lucke číslo nech mi zavolá, keď bude mať chuť ísť von, rozlúčili sme sa, a každý šiel svojou cestou.