Predchádzajúca časť: http://james3335.blog.pravda.sk/2013/11/26/nahody-neexistuju-cast-3/
Leto skončilo, prešla jeseň. Najkrajšie mesiace môjho života. Bolo to pekné obdobie, celé o obdobie som bol šťastný. Bol som s Luckou, v škole, po škole, vkuse. Ľúbili sme sa, milovali sme sa, bolo to krásne. Prešlo niekoľko mesiacov, čo deň to bolo krajšie. Prišiel Silvester. Pitie ma už dávno prešlo, s Luckou som bol v 7 nebi, a ani som nepotreboval alkohol. Išli sme na lúku. Lúku ktorá bola nad pár dedinami. Bol odtiaľ krásny výhľad. Vytiahol som z tašky detské šampanské, hranolky, ktoré som spravil lebo som vedel že Lucka ich miluje. Sedeli sme na lúke, bozkávali sa a čakali. A zrazu to začalo. Ohňostroj. Bola polnoc, a my sme sa začali bozkávať. Trvali tie bozky asi minútu a povedali sme si ako moc sa milujeme, a že tento rok bude krásny. Pešo v ruka v ruke sme polhodinu po polnoci odtiaľ odišli. Pozerala mi do očí a cítil som sa výnimočne.
„Zlatko, neviem prečo ale mám taký pocit že by sme si mali dať krátku pauzu. Pár dní sa nevidieť. Som celá lásky. Cítim sa úžasne, ale potrebujem si trochu od tej lásky a tých pocitov oddýchnuť. Milujem ťa, ale proste dajme si pár dní na oddych,“ napísala mi Lucka sms. Zaskočilo ma to, miloval som každú chvíľu s ňou, ale mala pravdu. Mali by sme si dať pár dní pauzy, možno to bude krajšie keď sa stretneme.
„Dobre Lucka, tak sa v piatok vidíme. Uži si tých 5 dní, milujem ťa,“ odpísal som.
„Lásočka, snáď sa nehneváš. Milujem ťa veľmi,“ stálo v odpovedi.
„Nehnevám sa láska, neboj sa. Prajem ti krásny deň, idem sa vyspať,“ zaklamal som do sms. Šiel som si ľahnúť do postele a rozmýšľať. Nad tým ako som šťastný, že mám toho koho mám.
„Večný život je ilúziou pokiaľ láska nie je realitou,“ žiaril mi citát na obrazovke notebooku. A rozmýšľam nad tým o čom ten citát hovorí. Povedal by som, že láska v mojom živote je viac ako len realita. Niekedy mi to príde len ako krásny sen. Ale naozaj to je tak, a nie je to len prítomnosť, budúcnosť a všetko čo ma ešte kedy čaká. Vidím, ako to je. Proste sa ľúbime a je to krásne. A myslím, že práve tá láska mi zabezpečí večný život.
Baška sa má dobre s Tomášom, a je šťastná. Sú spolu tiež už od leta, a nikdy som ju nevidel šťastnejšiu. Tomáša som spoznal osobne. Je to celkom v pohode chalan s rozumom. Baška sa opila, a dúfam že z kvalitnej pálenky a že nebude mať opicu. Lebo po takej dlhej dobe, čo sa ním živila a opíjala, by tá opica bola obrovská a neviem či by to rozchodila.
V stredu ráno prišla Lucka za mnou. Zo slovami že nevie vydržať a že ma miluje. Usmial som sa a spýtal som sa, či pôjde so mnou na pizzu. Súhlasila. Končil som o hodinu skôr ako Lucka, išiel som rýchlo do kvetinárstva kúpiť ružu. Krásnu, bielu. Čakal som Lucku na dohodnutom mieste a dal som jej ju. Oči sa jej rozžiarili, zreničky sa rozšírili. Hodila sa mi okolo krku a začala ma bozkávať. Že je to to najkrajšie čo kedy dostala. Bozkávala ma a ďakovala. Išli sme do pizzerie, najlepšej v našom meste. Hneď ako sme si sadli bol pri nás časník. Doniesol vázu a my s Luckou sme sa začali smiať, že ako mohol tak rýchlo prísť s plnou vázou. Objednali sme si pizzu, držali sa za ruku a smiali sme sa. Vraveli si ako sa ľúbime, ako sme spolu šťastný. Bozkávali sme sa a bolo nám krásne. Domov sme šli s úsmevom, ruka v ruke, opretý o seba. Bolo to niečo nádherné. Kto mal vedieť, čo sa stane večer…
Večer som sa prihlásil na Facebook. Našiel som si tam správu. „Je mi to ľúto, ale už ťa tak neľúbim ako dakedy. Nemôžem to ovplyvniť, proste sa to nedá. Prepáč, ale už by sme sa nemali stýkať,“ v tej chvíľke mi zamrzol úsmev na tvári. Bol som šťastný z toho ako mi bolo krásne, ako máme krásny vzťah, ako mi povedala že ma nikdy neopustí. Túto správu som bral ako vtip. Ale keď mi po 10 minútach nenapísala nič iné, vrátil som sa do reality. Bol som ako bez duše. V jednom momente som stratil ducha žiť. V jednom momente som prišiel o všetko. Najprv mi vravela také krásne veci. A zrazu. Nechcel som nič. Zmiznúť, vypariť sa. Bezbolestne. Odísť niekam ďaleko a utopiť sa. Nechápal som ako mi to mohla spraviť. Kvôli čomu. Ani mi to v ďalších správach nevysvetlila. Nenapísala mi prečo mi najprv vravela ako ma ľúbi, ako ma chce. Nepovedala mi už nič. Už sa mi iba v hlave premietalo ako nám bolo krásne. Ako sme sa milovali, ju vysmiatu, v pár sekundách som si predstavil celé tie mesiace. A nevedel som pochopiť ako mi to mohla spraviť. Po pár preplakaných hodinách som sa rozhodol. Bola pre mňa všetkým, nevedela ako mi ublížila. Aké to je ísť domov vysmiaty a šťastný, plný očakávania z toho ako mi je krásne. A zrazu z ničoho nič mi padlo všetko v čo som veril, čo som miloval. Prišiel som o všetko. Jedna správa a pochopil som, že ma až tak ako mi vravela nemilovala. Že ako mi pár hodín predtým vravela, že ma nikdy neopustí , bolo klamstvo. Rozhodol som sa. Ďalej to nemalo cenu.
Celá debata | RSS tejto debaty