Prešiel si všetkým. Bol šťastný, zažil veľa depresívnych období, zažil hodiny na depresívnej chodbe v nemocnici v čakárni, keď s bolesťami išiel odmalička zašívať nespočetne veľa rán, ktoré ho naučili znášať bolesť. A teraz sedel v aute a rezal si to po ceste stovkou do zákrut. Naučil sa že čo má prisť príde a vedel že ak má nabúrať tak s tým už nespraví nič, všetko je ako má byť. Bola noc a našťastie nešlo žiadne auto, lebo do zákrut vchádzal výhradne v protismere, inak by už dávno obmotal nejaký strom. Mal zlú náladu, vybíjal si ju agresívnou jazdou. Posledné dni sa mu všetko kazilo. Síce prežíval krásne obdobie života, predsa sa nejaká chyba vždy nájde. Bol svojím spôsobom najšťastnejším človekom na svete, ale práve šťastie prináša aj pochybnosti a svojím spôsobom zlú náladu. Veď človek ktorý stratil všetko sa teší aj z maličkostí, ale človek ktorý je šťastný vidí aj tie zlé momenty a svojím spôsobom si priťahuje aj zbytočné problémy. Na neho platila veta: „Myslel si, že už nemôže prísť nič horšie, a pritom prežíval najkrajšie obdobie svojho života.“ Mal naplno pustené rádio a keď vyšiel spoza zákruty, zbadal niekoľko metrov pred ním na ceste svietiť pár očí. Začal brzdiť a len tak tak zastal meter pred srnkou. Ostal v úplnom šoku stáť, a keď sa srnka na neho pozerala s vystrašeným pohľadom a nehodlala odísť spred auta, vyradil rýchlosť a vyšiel z auta. Stále zhlboka dýchal, bol v šoku. Srnka na neho pozerala a on sa pozeral na ňu. Podišiel k nej a v tej chvíli sa srnka rozbehla preč. Pozeral sa za ňou a posadil sa na kapotu. Začal zhlboka dýchať. Bola jedna hodina v noci, mohol si dovoliť stáť v strede cesty, aj tak bola malá šanca, že pôjde okolo auto. Skrútil si špeka a odpálil ho. Keď ho dofajčil, sadol za volant a odviezol sa ďalej, odbočil na poľnú cestu, aby nezavadzal náhodnej premávke. Začal si uvedomovať že stačilo pár sekúnd a mohol by vyklepávať auto. Čo tam po aute, mohol zobrať nevinnému zvieraťu život. To by ho bolelo oveľa viac. Začal sa zamýšľať nad svojím životom. V tej chvíli si uvedomil jednu vec. Netreba sa vždy náhliť, život potrebuje čas, nech to trvá akokoľvek ho. Nič netreba siliť, keď vidíme, že na danej veci visí zámok. Všetko má svoj čas, všetko sa dá vysvetliť, len sa netreba s vysvetlením náhliť. Domov šiel štyridsiatkou.
„Netopiere lietajú výhradne v noci, prší len keď je zamračené, kohút vždy ráno kikiríka a srnky stoja vždy v noci v strede cesty a čakajú kým ich neprejde auto. Tak čo robíš z toho takú vedu?“ spýtal sa ma Domino o 12 hodín po mojej nočnej jazde. „Proste som si uvedomil, že na každom rohu, na každej zákrute života čaká niečo neočakávané, niečo čomu sa dá pri predvídavosti predísť,“ odpovedal som. „Paťo netrep. Nič sa nedá očakávať, život je kurva,“ odpovedal mi Domino uštipačne. „Svojím spôsobom je, ale za to aký je si môžeme sami. Prečítal som stovky kníh, nie každá sa týkala sexu,“poznamenal som. „Čo si myslíme, to sa deje. Možno by som mal myslieť pozitívnejšie a srnky by nestáli v strede cesty,“ povedal som narážajúc na kvantá estetických kníh ktoré sa momentálne šírili trhom. „Mal by si čítať Bukowského, on ti povie o reálnom živote viac ako Osho,“ poznamenal Dominik. „Vieš o tom že Bukowski od trinástich rokov pil a žiadnu báseň ani poviedku nenapísal triezvy?“ snažil som sa mu povedať, že jeho studňa inšpirácie pre „reálny život“ väčšinu života prechlastala. „No vidíš! Preto je dobré piť a žiť!“ nechytal sa Dominik. „Vieš kedy som prestal piť? Keď mi začalo chutiť žiť,“ snažil som sa mu podať slamku. „Netrep, odkedy máš vodičák a odkedy chodíš s Denisou si nepil, a naozaj nevieš o čo prichádzaš,“ tápal ďalej Domino. „O čo prichádzam? Môj zlatý, nevieš ako som si začal užívať život. Otrepaná fráza „zabaviť sa dá aj bez alkoholu“ má niečo do seba. A viac ako promile a opicu na druhý deň.“ „Načo by Boh stvoril etanol, ak nie na to aby bavil ľudí?“ nevzdával sa Domino. „Na to aby dal človeku na výber, či svoj život prežije, alebo prejebe,“ odpovedal som mu a s úsmevom som dopil kofolu.
„Láska milujem ťa, ale myslím si, že mi náš vzťah viac berie ako dáva. Ale naozaj ťa milujem!“ napísala mi Denisa večer. „Čuduješ sa zlato? V tejto dobe je to iné. Keď pred dvadsiatimi rokmi išiel muž na vojnu, dievča ho neprestala milovať ani po dvoch rokoch čo ho ledva videla. Stačili listy a partner bol šťastný že mu frajerka píše. V liste videl jej písmo, mohol si predstaviť ako mu za tmavej noci píše teplou rukou list v ktorom mu vyznáva lásku a dokazuje slovami, že si na neho počká, že ho nepovedie. Vtedy to bolo krásne! Ľudia na seba čakali, nebola doba nevery a internetu. Ľudia sa tešili na seba, nemuseli si v noci volávat a písať.na facebooku. Mohli sa vidieť iba naživo a o to krajší boli ten pocit. Veď keď sme spolu je nám nádherne, to len táto uponáhľaná doba nám núti zabíjať čas tisícmi správami na facebooku a nie stovkami nevypovedaných slov naživo. Viem že má miluješ zlato. A neber to tak že tí ten náš vzťah berie. Keď si uvedomiš že keď sme spolu cítiš iba lásku a to najkrajšie stále ti to iba berie?“ odpísal som jej. „Máš pravdu Paťko. Prepáč. Naozaj nám internet kradne čas, neberieš zlato,iba dávaš. Milujem ťa láska a už sa teším na Teba. Krajšia je pusa naživo, ako nejaký trápny smajlík. Ja len že keď ai mi dve hodiny neodpisoval, myslela som si že si s nejakou babou von,“ odpísala mi a podčiarkla to smutným smajlíkom. „Ach láska, nemysli si také veci. Čítal som si knižku a rozmýšľal nad tým ako ťa moc ľúbim. Nechcem zabíjať čas na internete. Radšej strávim čas čítaním si knižiek. Radšej si prečítam ako vidia svet iný ľudia, a snažia sa to vyjadriť cez metafory a tisíce slov napísaných v knižke. Aj keď vieš, že aby ten najlepší autor nedokáže napísať knihu, ktorá má toľko do seba ako jedna minúta s tebou. Žiadna krásna a šťastná chvíľa sa nedá zhrnúť do žiadnych slov. To čo človek zažije, sa nedá opísať. Veľa spisovateľov chce v svojich vetách dosiahnuť v čitateľovi aby sa cítil.skvelo, aby bol šťastný. Ale to sa nedá. Každý musí svoje šťastie dosiahnuť sám. Každého spraví šťastným niečo iné. Niekoho zberateľský kúsok, deti v zaostalých krajinách kúsok mäsa a niekoho zase jednoduché objatie. Mňa robíš šťastným ty a nezáleží na tom v akej situácii. Stačí ni tvoj úsmev a som v siedmom nebi,“ napísal som jej správu v ktorej som sa jej snažil povedať čo všetko pre mňa znamená. „Robíš má šťastným Paťko. Milujem ťa,“ prišla mi za pár minút odpoveď. A po prečítaní som sa cítil úplne šťastný.
Celá debata | RSS tejto debaty