Jakub Druska

„Občas musíme byť oklamaní. Občas je dobré škaredo sa popáliť, stratiť vieru, zistiť, ako chutí pocit, že sme na všetko sami. Občas je fajn spadnúť na dno. Prídeme na to, že nemáme čo stratiť, že každý problém bude mať raz riešenie a že od ľudí, na ktorých nezdravo lipneme, je najlepšie čím skôr odísť.“

-Michaela Salanci (10.1.2020)

Voda začala bublať a v rovnakom momente, kanvica začala tancovať po stole. Chytila ju do ruky a zaliala kávu na 3 krát, tak, ako na tom už nejaký ten rok lipnem. Usmiala sa a prišla si sadnúť ku mne na terasu.
„No čo, ako sa máš?“ opýtala sa až potom, ako som si prvý krát odchlipol z kávy.
„Ále perfektne,“ zaklamal som jej hneď, ešte ani nestihla dať otáznik na koniec vety.
„No to som teda rada, mne sa to nejako kurví poslednú dobu,“ povedala úprimne pre zmenu ona.
„Ach prosím ťa? A komu sa to nie? Veď sa pozri vôkol seba. Pozri na ulicu, vidím tak 15 ľudí, ale ani jeden neskáče meter dvadsať od radosti. Všetci uprení pohľad do zeme, podľa výrazu tváre má každý tak milión problémov a nikoho, kto by si ich vypočul,“ vzdychol som si a vlastne som naznačil, že sa až tak perfektne nemám ani ja.
„Sranda však? Žijeme tu už tisícročia a stále nevieme nájsť ten stred, prispôsobiť sa svetu a ľudom. Už tisícročia tie isté problémy, choroby, vzťahy, systémy, vzorce, ach, kde sa stala chyba?“
„Myslím, že v princípe. V tom princípe, že zmeniť sa nechce skoro nikomu. Pokiaľ človek neochorie, nevie si vážiť zdravie. Až keď vážnejšia choroba dobehne telo, hocijaká nátura začne študovať, hľadať odpovede v tisícoch otázkach. Pokiaľ človeku nič nie je, z princípu ostáva v tom, v čom sa mu žije najlepšie. No ak telo prestáva po čase fungovať, čo nás vlastne čaká skôr či neskôr všetkých, je to vlastne princípom zmeny samotnej. Ak človek chce, musí niečo zmeniť. Zmeniť stravovanie, návyky, pohyb, životný štýl ako taký. Blahoslavení tí, ktorí to stihnú a uvedomia sa po ceste,“ zakončil som dlhší monológ.
„To máš pravdu, čo sa tohto týka, myslím, že sa v tomto uvedomuje čoraz viac ľudí. Veľa ľudí v mojom okolí už uprednostňuje prevenciu pred chorobou. Vďakabohu,“ poznamenala mi s poloúsmevom.
„No dobre a teraz k veci. Neozvala si sa mi už dobré 3 mesiace, mám taký pocit, že mi voláš už len keď sa niečo poserie,“ pomohol som jej k zmene témy, ktorá už dobrú polhodinu visela vo vzduchu, rovnako ako pavučina, ktorá letela vzduchom. Mám rád babie leto, tú chvíľu v roku, keď leto ešte na chvíľu oklame jeseň a všetkým skrášli krásny prechod k dlhším nociam a depresívnejším myšlienkam.
„Rada by som sa ti ozvala už skôr, ale vieš, keď on tak veľmi na teba žiarlil. Nemohla som ani napísať, nie to sa s tebou ešte stretnúť,“ trpko sa na mňa pousmiala. Až teraz som sa na ňu zadíval. Na čele sa jej za tých pár mesiacov vytvorila vráska, v očiach mi chýbala tá iskra, ktorou rozpálila vždy každého, komu dovolila ostať aspoň na pár minút v jej prítomnosti. Na jej fyzickej kráse sa nezmenilo nič, stále dokáže rozptýliť pozornosť každého chlapa, ktorý len prejde okolo, ale v očiach a tvári ostarla. Nebadane, ale predsa.
„Prosím, ostaň sedieť, zatvor si oči a chvíľu len zhlboka dýchaj a na nič nemysli. Hneď sa vrátim, len mi prosím sľúb, že sa na tých 5 minút vzdiališ od všetkých problémov ďaleko, do toho krásneho ticha, do ktorého si ma pred 5 rokmi zatiahla skrz meditáciu a jogu. Učila si ma to ty, tak myslím, že si to tak menej nezabudla. Akurát myslím, že už nejaký ten mesiac nemala na ten svoj kľud priestor a čas. Prosím, skús sa za tých pár minút vrátiť k sebe,“ usmial som sa a vošiel som z terasy do bytu. Ako som zatváral dvere, všimol som si, ako sa postavila zo stoličky, pretiahla sa, pozdravila sa Slnku a sadla si do lotosového kvetu.
„Nezabudla,“ ticho som si zašomral a už som sa aj začal ometať po byte. Presne, ako som si myslel, v chladničke som našiel mätu, ktorú na svoj obľúbený čaj používa už niekoľko rokov. Zobral som ju do ruky, jemne nadrvil na malé kúsky a rozdelil som ju do dvoch pohárov. Narezal som na plátky jednu limetku, pridal do pohára spolu s trstinovým cukrom a celé som to riadne pomačkal, až kým sa cukor nerozpustil v šťave z mäty a limetky. Z mrazničky som vybral ľad, pridal obom po pár kociek, a ako som predpokladal, v chladničke som našiel aj Havanu, tá v tomto byte teda nikdy nechýbala. Od oka som z nej odlial do pohárov, dolial minerálkou, a poháre ozdobil kúskami limetky. Spokojne som sa usmial, našiel v poličke bambusové slamky a vyšiel som na terasu.
Sedela a usmievala sa. Aj keď mala zatvorené oči, vedel som, že konečne našla to, čo jej niekoľko mesiacov chýbalo. Trvalo to len pár sekúnd, kým pomaly a spokojne otvorila oči. Upriamila pohľad na mňa, teda skôr by som povedal za mňa, ten pohľad prešiel celým mojím telom, a zastavil sa niekde v hĺbke mojej duše. Pokýval som hlavou, pochopili sme sa aj bez slov. Rovnako bez jedinej vety si zobrala mojito, elegantne štrngla a z chuti sa napila.
„Vieš, ja si myslím, že všetko toto niekde v sebe automaticky mám, ale predsa len potrebujem Teba, aby som sa mohla vrátiť do mojej podstaty, a všetko si to znovu uvedomiť,“ po chvíľke poznamenala a usmiala sa na mňa. V jej očiach už znovu žiarila tá iskra, vráska zmizla.
„Dokonalá alchýmia v priamom prenose,“ prebleslo mi hlavou.
„A čo si si uvedomila?“ položil som rečnícku otázku.
„Že všetko sa v živote deje tak, ako sa diať má. Predsa len tých pár mesiacov, ktoré som s ním bola vo vzťahu ma niečo naučilo. Naučilo ma to sebahodnote. Bez tejto skúšky, by som snáď aj zabudla, aké je dôležité sa mať rád a aké je dôležité nezabúdať na hodnoty, ktoré žijeme a ktorým veríme. Bola to perfektná skúška a predsa len, som za ňu vďačná. Vieš. Občas musíme byť oklamaní. Občas je dobré škaredo sa popáliť, stratiť vieru, zistiť, ako chutí pocit, že sme na všetko sami. Občas je fajn spadnúť na dno. Prídeme na to, že nemáme čo stratiť, že každý problém bude mať raz riešenie a že od ľudí, na ktorých nezdravo lipneme, je najlepšie čím skôr odísť,“ ukončila svoje uvedomenie a spokojne sa znovu napila.
„Chýbala si mi,“ povedal som jej po pár minútach krásneho ticha.
Neodpovedala, len ma pevne stisla a ja som bol nesmierne šťastný. Keby sme stáli, myslím, že by sme nemali problém vyskočiť aj ten meter dvadsať.

(Tento krátky príbeh vznikol, ako spontánny nápad. Ako taký návod, ako sa dajú aj tie najťažšie veci, ktoré sa nám dejú v živote využiť vo svoj prospech. Vznikol, ako príklad, ktorý sa v autorovej myšlienke dá pochopiť aj tak, že všetko záleží len od uhlu pohľadu. Nie všetko zlé je naozaj zlé, všetko nás len učí a stačí sa len naučiť všetky skúšky pretransformovať. A pochopiť. Nič, čo sa nás v živote dotkne nepríde náhodou. Buďme vďační, za život, za Lásku, za priateľov. Za to, že sme v tejto škole života a že máme slobodu výberu. Či chceme trpieť, alebo sa radovať. V daždi sa tancuje slobodne a krásne, divoko a vedome. Neschovávajme sa pred tým, čo k nám prichádza, lež užívajme si, čo nám život ponúka. Buďme šťastní bytosti krásne! )