Jakub Druska

Myslím, že veľa ľudí mi dá za pravdu keď poviem, že nemôžeme žiť niekoľko mesiacov to isté a stále to nazývať životom. Život je rieka, neustále plynie a nikdy sa nezastaví. Myslím, že všetko to šťastie a vášeň života, tie najkrajšie spomienky, na ktoré neustále spomíname sa odohrávajú vždy medzi obdobím stereotypu. V tých chvíľach, keď moc nerozmýšľame, iba činíme. Tvoríme, hráme sa. Keď do tej rieky vstúpime, aj keď nám rozum radí, že je studená a nebude to najlepší nápad. A aj keď nám rozum radí, že skočiť z lietadla je vrcholne nezodpovedné, lebo existuje šanca, že sa neotvorí padák. Ale tie pocity za tých niekoľko desiatok sekúnd, nám ostanú minimálne do smrti a verte mi, nebudú v nás evokovať strach, ale zimomriavky neskutočne krásne prežitej skúsenosti. A presne o tom, ten život je.

Život je o žití, nie o prežívaní. O tom, prežívať niečo nové, niečo, čo je stále nestále, niečo, čo sa vymyká zvyku. Keď sa niečo stane zvykom, stráca to ten šmrnc, stráca to svoju podstatu. A nemusíme vôbec stále skúšať tie adrenalínové prežitky, stačia úplne detaily. Stačí len raz za čas reagovať inak, ako zvyčajne a život sa stane nezvyčajným. Živým. Napríklad, miesto „mŕtveho“ skúsiť niečo živé. A verte mi, že ostanete viac ako prekvapení. Čo tak skúsiť niekedy miesto kritiky si zahryznúť do jazyka a nájsť niečo pozitívne? Čo tak vyzdvihnúť niekoho snahu, namiesto hľadania chýb? Čo tak aspoň skúsiť miesto rannej praženice smoothie z banánu, jahôd a jabĺčka? Začať malými zmenami, aby každý deň bol originálny, a tým pádom aj viac živý.

Živý človek, potrebuje živý vzťah. Všetci to poznáme. Len si na chvíľu spomeňte, aké úžasné boli prvé dni s Vaším partnerom. Ako ste ste sa stratili v opojení prítomnosti, smiechu a vášne v každom mimovoľnom dotyku, ktorý bol úplne originálny a jedinečný. Ako bolo všetko krásne a úžasné, ako ste sa neustále dokázali prekvapiť, zasmiať sa aj na tej najmenšej maličkosti. Ach aké to bolo krásne obdobie však? Myslíte, že to bolo len tou prvotnou chémiou? Nie, myslím si, že v tom bolo čosi oveľa viac, čosi oveľa originálnejšie a prirodzenejšie. Áno, prvé týždne a mesiace také sú. Človek v prítomnosti, v opojení Lásky je svojou najlepšou podobou. Miesto kritizovania skladá komplimenty najrôznejšieho druhu, vymýšľa úplné blbosti, len aby v éteri bolo počuť smiech a rozum ide do ústrania. Avšak, čím sú si duše bližšie, tým si na seba oveľa rýchlejšie zvykajú. A rovnako tak, aj tá Božská prítomnosť pomaly ustupuje rozumu a stereotypu. Ľudia zvyknú vravieť, že sa ten ich partner zmenil, že všetko to bola iba hra a pretvárka. Áno, z jedného uhľa pohľadu je to pravda. Ľudia sa pretvarujú na najlepšiu podobu, akú v sebe majú. Sú oveľa lepší a vtipnejší, uvedomenejší a spontánnejší ako neskôr. Avšak stále sú tí istý, ak nie lepší. Veď aj rieka na ktorú sa pozeráme, je stále inakšia. Rovnako tak aj ľudia, ak im dáme čas a láskyplné prostredie, zmenia sa. Ak na nich začneme tlačiť, začnú tlačiť aj oni na nás. Tlak vždy vytvorí protitlak. Ak necháme vo vzťahoch priestor, tak sa bude vyvíjať a žiť. Ak budeme kritizovať a vnášať do vzťahu nesvári a hádky, tak bude čoraz viac stagnovať. To, čo nášmu rozumu ako spočiatku vyznie ako dobrý nápad, časom privedie vzťah na veľmi tenký ľad. A to nikomu neprospieva.

Živý človek, potrebuje živý vzťah. Áno živý, a to znamená, že duše neustále žijú a rozvíjajú sa. Rovnako, ako rastliny. Keby prelievame kvety, len kvôli tomu aby rýchlejšie kvitli, tak zomrú. Rovnako tak je to aj zo vzťahmi. Ak ľudia milujú bezpodmienečne, tak vo vzťahu nie sú žiadne výhrady, skôr trpezlivosť a priateľská podpora v tom, aby človek rástol prirodzene svojmu stavu vedomia. Netreba tlačiť, netreba nič náhliť, proste ak Vás život s niekým spojil, tak je to preto, lebo Vám to môže jedine prospieť. Avšak jedine v tom prípade, ak je život živý. A ako prísť na to, že je živý aj vzťah? Možno by som skromne poradil, aby ste sa nechali viesť srdcom. Aby ste sa o problémoch bavili bezprostredne len s ľuďmi, ktorých sa týkajú. Lebo rozoberať niečo s priateľmi, bez toho aby si vypočuli aj uhoľ druhého pohľadu, je ako… Ach tých príkladov ma napadá neskutočne veľa. Veru nie je to moc spravodlivé. Súdiť niekoho nemá právo nik, iba Boh a podľa mňa všetko súdenie a radenie ohľadom vzťahov je úplne nespravodlivé a najmä zbytočné. Ak raz niekto nie je šťastný, tak musí začať žiť, robiť veci inak, ísť partnerovi príkladom a ťahať ho smiechom a radosťou do prítomnosti. Empatia je veľmi zvláštna a pritom tak dôležitá vec. Snažiť sa pochopiť život partnerovými očami nie je len témou prvých dní, ale celého života. A verte mi, ten druhý človek, všetko to „ohováranie“ a nepochopenie cíti, aj keď to nevie vyjadriť a naozaj mu to neprospieva. On možno len potrebuje život, niečo iné, pozitívne, miesto pokarhania pochopenie, milé slovo. Myslím, že tomuto chápeme všetci.

Avšak živý vzťah, potrebuje živých ľudí. A to znamená ľudí, ktorí dokážu povedať prepáč. Ľudí, ktorí cítia, tvoria a žijú. Ktorí sa snažia, pracujú a milujú. Ktorí takpovediac nikoho nesúdia, lebo vedia, že tí ktorí súdia, budú súdení. Ak niekto nedokáže žiť, vyjadriť svoje pocity a uzavrie sa do stereotypu, začne živoriť. A takého človeka pri sebe nechce mať pri sebe nikto, aj napriek tomu, ako úžasne sa s ním možno cítil. Ale ani takéhoto človeka netreba automaticky súdiť. Stačí ho len pochopiť a pomôcť mu, ukázať mu to svetlo, ukázať mu, akým výnimočným človekom je. Lebo ním naozaj je. Nie všetci prežívame vždy živý život, sem tam príde aj tá skúška, väčšinou tam, kde chýba pokora. A podpora. Lebo ľudia väčšinou cenia len tích, ktorí v sebe majú energiu, ktorú im dokážu dať. Keď mu energia na rozdávanie chýba, začnú o ňu bojovať, a to úplne zbytočne. Prečo? Lebo ego.

A ako byť živý a mať živý vzťah? Tak tu niekde končí moja subjektívna úvaha. Myslím, že stačí len to, aby ľudia boli živými Tvormi. Aby tvorili, nebáli sa strachov a predsudkov. Len aby boli takými, akí skutočne sú. Bez pretvárok. Viem, je to skutočne ťažké v tomto kúsku Vesmíru, v ktorom musíme ísť s kožou na trh, aby sme boli „úspešní“. Avšak keď človek ostane verný svojej pravde, dokáže sa na seba pozrieť do zrkadla. Bez falošného úsmevu a umelého make-upu. Dokáže sa nahý pozrieť do očí svojej Láske, bez žiadneho strachu a klamstva. A myslím, že žiadna kariéra, žiadna pretvárka, hanobenie majetku a uznania nestojí za ten krásny pocit, aké je to nádherné zaspať vedľa osoby, ktorá Vás bezpodmienečne miluje takého aký ste, živého a jedinečného. Lebo predsa len, živý človek, naozaj potrebuje všetko živé. Verím, že Vám tieto moje slová vyčarili nejaký ten úsmev na tvári a nostalgiu v srdiečku, ktoré chápe o čom píšem. A všetkým nám prajem, aby sme žili živý život, plný smiechu a Lásky, plný šťastia a radosti, aby sme všetky tie bolesti ktoré nosíme v sebe, dokázali pretransformovať na niečo živé a nepochopiteľné, niečo, čo nedokážeme popísať, iba prežiť.

Majte nádherný život plný všetkého, po čom Vaše srdce piští a o čom Váš rozum pochybuje. Lebo predsa len, na konci života budeme spomínať na všetko živé, všetko mŕtve, budeme oplakávať.